Rychle do šenkovny, braši,
za šenkýřky hnědou paží,
ještě se nám v hrdle práší,
ať je znovu vínem svlaží! 

(z ghazalov - lyrických poém veľkého súfijského perzského básnika 14. storočia Khwadže Šamsuddína Muhammada Háfez-e Šírázího)

Tu sú preklady ghazalov do angličtiny od Šahriara Šahriariho. Aj s perzskými ilustráciami.

České preklady sú v antológii perzskej literatúry Hľadanie pravdy a krásy a voľakedy koncom 80. rokov vyšla v Odeone zbierka prekladov Háfizovych básní s názvom Co zbude z růží,když je slavík zradí.

Nepochybujem, že sa tu nájdu ľudia, napríklad asi Bohouši, čo vedia o Háfizovi viac ako ja. V prípadnej diskusii sa nemusia oščiadzať a nech doplnia ľubovoľne.

Ale späť k útržku jedného z ghazalov: hľa, za čias Háfiza sa v Šíraze pilo. Iste to povestné šírázske, veď čo iné. My sme v Šíráze tiež pili a môžeme tú kvapalinu smelo zaradiť do zoznamu položiek, ktoré ajatolláhovia úplne skurvili. Bolo to v plastovej fľaši od zam-zamu, miestnej malinovky, smrdelo to acetónom a stálo to desať dolárov. Každopádne to nie je dôvod na bombardovanie Šírázu.

Čo povedať narýchlo a stručne o 4000 rokov starom Šíráze ako takom. Hlavné mesto juhozápadnej iránskej provincie Fars je na úpätí pohoria Zagros vo výške asi 1500 m.n.m. a je krásne. Priateľské, čisté, hrdé a má príšernú cestnú premávku. Pri pokuse dostať sa na druhú stranu ulice k bráne do Háfezije s miestom posledného odpočinku veľkého hedonistického básnika ma jeden z divých paykanov minul o chlp z Háfizovej brady. Až som pri mramorovej doske Háfizovho hrobu zaslzila radosťou, že sa mi predsa len podarilo dostať sa až k nemu. Odvtedy je pre mňa Šíráz mesto, ktoré ma naučilo prechádzať tu u nás doma cez cestu len na zelenú pre chodocov a aj vtedy pre istotu jastriť, či sa na mňa nerúti nejaký šialenec. 

Bagh-e Eram, pýcha Širázu. Táto botanická záhrada je súčasťou jednej zo šírázskych univerzít a zahŕňa Oranžériu (tamten domček) z 19. storočia. V jej priestoroch je Ázijský inštitút.

Študentky fajnových umení maľujú v Bagh-e Eram prírodné výjavy suchým pastelom, ak sa nemýlim.

Vstupenka do Háfezije, veľkolepého areálu, kde je pochovaný poéta Háfiz.

A papierik, ktorý sa fasuje k vstupenke. Opening verses sú na inom lístku, ktorý som nenašla.

Zas som to zoscanovala nakrivo, ale voda zatiaľ nevytiekla. Bazénik s priezračnou vodou je súčasť Háfezije a ľudia do neho hádžu mince.

Peržania toto miesto vášnivo radi navštevujú. Každoročne sa ich tam premelie nejaký milión. Zbožne si prehliadnu celý areál, vypočujú si z reproduktorov Háfezove básne, postoja pri hrobe a zasa idú het.  

To je ten bazénik z iného uhla, v pozadí je múzeum, kde schraňujú rukopisy.

 Háfizov mramorový hrob s vytesaným ghazalom. Okolo zvyknú postávať ľudia všetkých vekových kategórií a čítať si z vlastných zbierok Háfizovych básní svoje najobľúbenejšie. Neviem, či je na svete ešte nejaký národ, ktorý tak spontánne a úprimne miluje svojich básnikov. Ja som tam len tak postávala, počúvala magickú perzštinu - mäkký altový hlas z reproduktorov - a bol to jeden z najhlbších zážitkov zo všetkých ciest. Ale to sú intimity, ktoré nie je možno zdieľať, a tak škoda reči.