Tak som sa dnes vybrala do kina na film, ktorý som chcela už dlho vidieť „Revolutionary Road“. Hrali ho v mojom obľúbenom kine. Plná eufórie som si vykračovala pomedzi kvapky dažďa a v duchu sa tešila na nový umelecký zážitok, o ktorom som veľa čítala. Po dlhej dobe som sa ocitla v kine a mala som z toho veľmi dobrý pocit. Kino totiž milujem. Najlepšie také tie staré zatuchnuté filmové kluby s malými sálami a zvyčajne mizerným zvukom, ale úžasnou atmosférou. Také, kde sa na zadných sedadlách dobre bozkáva, keď je s kým. Presne také je Charlie.

Všetko bolo fajn až do momentu, keď mi zazvonil telefón na začiatku Cintorínskej ulici a bolo oznámené, že film nedodali. Nechápavo som zakrútila hlavou a ešte dlho som ňou krútila pred samotnou pokladňou. Nedodali film?! Chápe to niekto? V dnešnej dobe!

Pri tejto informácii som sa vrátila do doby spred 20 rokov, keď sa zvykol nedodať film, ale teraz mi to prišlo takmer nemožné. Razom som sa ocitla myšlienkami v malom kine v mojom meste, vedľa ktorého bola miestna krčma a v nej vrtuľa a nadpis „letci bacha na vrtuľu“. Vždy sme tam skončili na dobre spenenej čapovanej kofole. A áno, vtedy sa stávalo často, že nedodali film. Dokonca, raz nedodali môj prvý mládeži neprístupný film s názvom „Pavučina.“ Išla som naň do kina s týždňovým meškaním a malou dušičkou, že skutočnosť, že nemám 15 a červenú knižku bude odhalená. Ešte dnes sa mi to vybaví, ako som prešla pomedzi kontrolu bez povšimnutia. Výhodou vyvinutých adolescentov je nemožnosť odhadnúť vek a pretrváva to dodnes. S jedným adolescentom žijem a už si ho pomýlili s mojou kamarátkou namiesto dcéry, ale to je na inú samostatnú kapitolu.

V každom prípade, nehral sa film, ktorý sa mal hrať a alternatívou sa stal španielsky snímok „Denník nymfomanky.“ Najskôr som naprázdno preglgla a potom si povedala, že predsa na španielskom filme nemôže byť niečo zlé a to bol teda veľký omyl. Ešteže moja ratolesť odmietla ísť. Asi ťažko by som jej vysvetľovala nový titulok a samotný obsah filmu. Heh. Film Denník nymfomanky je ľahké péčko s prvkami telenovely vystrihnutými z reálneho života vrátane červených kytíc, Alexov, jedného kripla, zopár klišovitých životných poslaní a ťažkej nudy. Už dávno som v kine nevidela niečo tak zle a plytko spracované.

Pokiaľ by som chcela vidieť výbornú psychologickú sondu skúmajúcu ľudskú sexualitu, vyberiem si Pianistku alebo Intimitu, i keď tá je lepšia v knižnej podobe ako tej filmovej. Ak by som sa rozhodla pre film, kde hlavný hrdina ma pod kontrolou mužov ale aj samotné rozprávanie a v centre  všetkého stojí jej vlastné telo, siahnem po takmer akomkoľvek Verhoevenovi.

Ale pri Denníku nymfomanky si ťažko zúfam. Hlavná myšlienka filmu „keď žena má veľa mužov je kurva a keď muž má veľa žien je macho“ mi príde tak neskutočne hlúpa a dodatok, že „treba žiť naplno každý svoj deň“ považujem za výsmech filmových odkazov, ktoré sa navyše hrajú na umenie.

A pritom by to mohlo vyznieť úplne inak, keby sa išlo viac do hĺbky.  Tá povrchnosť, ktorá sa tiahne od začiatku do konca by sa dala krájať.

Chodenie do hĺbky sa asi prestáva nosiť.

Rovnako ako chodenie do starých kín, kam veľké distribúcie sem tam nedodajú film a nechajú ich radšej v sterilnom Auparku, ktorý nevonia.

Kde sú tie časy starých dobrých filmov v starých voňavých kinách plných človečiny. Vážne by som už potrebovala vidieť nejaký dobrý film v starom zatuchnutom kine, s mizerným zvukom, ale úžasnou atmosférou na zadnom sedadle, po ktorom by som si dala dobre spenenú kofolu v štvrtej cenovej.

Tak ako kedysi.

Asi začnem znovu randiť, alebo povinne čítať recenzie...

P.S. BTW kúpim knihu Existencionalizmus je humanizmus, J. P. Sartre, ak náhodou niekto má, alebo vie kde ju majú.