pre nemenovanú slečnu : "to čo sa stalo resp. nestalo (mezdi nami, veď  vieš) bolo iba dovrcholením prelomu a návratu späť a za žiadnych okolnosti za to nemôžeš. Môžem si za to sám. Poznal som tvoj názor a predsa."

Smútok

Dnes som sa prebudil so smútkom nad sebou, nado mnou, nad všetkym čo som nevykonal. Mal som chuť plakať. Plakať plačom, ktorý odľahčuje, ktorý uvoľnuje,ktorý pomáha. Ale nešlo to. Zabudol som a vedel som prečo. Preto som bol tiež smutný, v minulosti som sa stával cynikom, človekom bez jasnejšieho citového prejavu. A teraz to trpko ľutujem. Bol som tiež smutný nad tým, že iným som pomáhal a sám nevedel ako pomôcť sebe. Pomohol by mi priateľ, no ale aký? Nemám nikoho, komu by som sa zdôveril a nikoho takého som ani nemal. Smútil som nad celým mojim osudom.

Strach

Znovu som sa začal báť. Ja, človek, ktorému je všetko jedno a nakoniec mu nie je jedno nič. Nebojím sa prostredia, nebojím sa ísť v noci domov niekoľko kilometrov pešo. Takýto strach skoro nepoznám. Bojím sa skôr, že pokašlem si život, životy iných. Bojím sa, že iným ublížim, ranim ich. Bojím sa, že nenájem šťastie a lásku.

Nádej

Povedala si mi, že mi nechceš dávať falošné nádeje. A máš pravdu. Nádej umiera posledná. A je viem, že ešte mám šancu všetko obrátiť na dobre. Ale bude to dobré aj pre iných? To neviem, snáď dobro jedného človeka je dobrom ostatných. Tak len dúfam, že všetko bude dobré.

"Vždy sa nájde ruka,
čo slzu utrie ti,
čo tvár pohladí,
čo pomôže ti vstať."

A ja viem, že nádejou sú ľudia.