Každý máme asi v živote človeka o ktorom sme presvečený že by sme sním boli šťastný. Ale je to naozaj tak ? Ja mám takú osobu s ktorou sa poznám pár rokov najprv chcela ona mňa a usilovala sa o moju priazeň. Ja som to vtedy samozrejme ignoroval a teraz to ľutujem keď jej tu priazeň prejavujem ja . Je to zvláštne že spolu nie sme často a aj tak sa ma ľudia pýtajú ako sa ona má alebo kedy som s ňou bol. Ľudia si nás spájajú podvedome ako dvoch ľudí ktorý k sebe proste patria. Nechápem ako si nás dvoch dávajú ľudia dokopy neustále a je to veľmi zvláštne teda aspoň pre mňa ale stále si nejako myslím že stačil by mi jeden večer s ňou a boli by sme spolu nadobro. Vždy keď ju vidím si uvedomím že je to žena ktorá sa ku mne absolutne hodí a žeriem každé jej slovo, každý jej pohyb a všetky tie veci a maličkosti na nej. Nechať to na osud je blbosť ale vždy keď sa ju snažím kontaktovať tak to nie je z jej strany ono. Oči predsa neklamú a vždy keď ju stretnem a ona sa na mňa pozrie viem že to cíti rovnako. Alebo to možno vidím len ja a niečo si nahováram. Kto vie . Dúfam že sa opäť stretneme.