Chcela by som vyjadriť zopár spomienok, ktoré vo mne vyvolal list z Kanady.

 

List som objavila  minulý rok medzi rôznymi papiermi, ktoré boli odložené v jednej veľkej krabici. Bolo tam všetko možné a nemožné, no zväčša tam boli veci, ktoré nebolo vôbec treba odkladať. Ústrižky za rôzne platby, možno aj 20-ročné, alebo aj staršie.

 

No v každom prípade ma potešili veľmi staré fotografie

    

a originál listu, ktorý dostal môj dedko z Kanady. Veľa sa o tom doma nerozprávalo. Mala som asi 10 rokov, keď som o tom počula hovoriť. Mama mi hovorila, že sa mohla narodiť v Kanade, že by sme sa mali možno lepšie. Moje detstvo bolo dosť trpké. Môj otec zomrel veľmi mladý a mama sa stala vdovou ako 25-ročná. A tak ostala celý život. Vždy som rozmýšľala o tom, že prečo ten dedko nešli do tej Kanady, mohla som tam aj ja byť a určite by som mala viacej vecí, ako som mala vtedy.

 

Dozvedela som sa len veľmi málo, asi tak, že dedko a pisateľ listu boli veľmi dobrí kamaráti. Chceli ísť do Kanady spolu, no nakoľko boli veľmi zlé časy, vraj sa stala taká vec, že ten druhý stratil prácu a môj dedko nie. Tak kamarát môjho dedka odišiel sám, myslím, že bez rozlúčky.

 

Viac o tom neviem, nikdy sa o tom nehovorilo. Asi to boli aj pre dedka trpké spomienky.

 

Preto som sa veľmi potešila, keď som pri likvidovaní krabice so starými dokladmi našla aspoň tento cenný list. Našla som ho vďaka mojej mame, ktorá poctivo všetko odkladala až do konca svojho života. Všetko bolo v obálkach - kedy prišla daň platiť, kedy prišla elektrika atď.

 

Bolo by zaujímavé pokúsiť sa vyhľadať potomkov dedkovho priateľa, vnuci a vnučky sú určite už v mojom veku, možno meno vymizlo, no viem,  že nejaká rodina ostala v Rači, ale tí možno tiež sú už tretia-štvrtá generácia.

 

Môj dedko pre mňa v detstve veľa znamenal. Nakoľko môj otec zomrel, keď som mala 3 roky, v spomienkach z detstva mi zostal dedko. Nerobila som si žiadne poznámky, nepísala som žiadne denníky, tak mi zostalo len to, čo sa mi zachovalo v pamäti. Hovorí sa, že keď človek prekročí určitý vek, vraj sa mu vynárajú myšlienky, ktoré boli kdesi uschované a na ktoré sa  veľmi nespomínalo.

 

No, pamätám si veľmi dobre, keď som bola možno 6-ročná, ako sme išli s dedkom do Mariatálu, i keď si to predstavujem ako rozmazanú fotografiu.  Predávali tam krásne vecičky, ktoré som nemala možnosť vidieť nikde inde, lebo do obchodov som nechodila.

 

Nebolo na hračky a moja mama bola po smrti môjho otca veľmi utiahnutá a vyhýbala sa vonkajšiemu svetu. Prestala žiť, len ťažko pracovala vo vinohrade a taktiež nevynechala sv. omšu. No vyhýbala sa davu ľudí, a preto dedko s babkou boli  okolo mňa.  Nakoniec som v tom čase bola ich jediná vnučka.

 

Navždy sa mi zachovala predstava na malinký vozíček, ako sme to volali - pre bábiku. Bol zelenkavej farby a kúpili mi aj bábiku, ktorá merala možno 5 cm. Boli to malinké hračky, ale veľmi milé, tie panenky mali aj šatočky a hýbali sa im ruky a nohy, boli asi zo sadry, ale boli veľmi milé.

 

Ďalšia spomienka: dostala som mini ruženček, v maličkej krabičke, s farebným sklíčkom, no to bola paráda, mala som ich viac, veľmi som sa tešila.

 

Keď som bola troška staršia, dedko s babkou ma zobrali v nedeľu po obede do Vinárne (oproti Buchtom). To bol výlet, niečo fantastické! Sadli sme si za drevené stoly, dedko si dali pivo, babka a ja malinovku a kúpili sme si tam salám, to bol zážitok! Ľudia sa po litániách, v lete za pekného počasia, takto vybrali na výlet, príjemne strávené popoludnie v horskom prostredí.

 

Znamenalo to pre mňa svet, ako málo vtedy deťom stačilo.

Nuž, iná doba, iný svet a iné deti.

 

Nikdy nezabudnem na huncútsky úsmev dedka. Keďže sme sa zdržiavali celé dni s mamou tam, v zime sa kúrilo v kachliach. V prednej izbe, ktorá bola dedkova a babkina, tak tam bol aj stôl, kde sme mohli sedieť okolo stola.

 

Nikdy nezabudnem na šublót, ako sme to vtedy volali.  Ten by bol dnes riadne drahý. Moja najväčšia  zábava bola otvárať všetky tie preplnené ládle (šuplíky). No to som híkala, ako som videla tie rôzne krásne kusy látky, ktoré ostali tete, keď šila sebe aj mne šaty. Bolo tam veľa gombíkov a množstvo nepotrebných vecí, ktoré stále mali nejakú hodnotu, tak sa tam uschovali. Na šublóte bola vždy krásna biela dečka, na nej plno náboženských predmetov a sošiek Ježiška a Panny Márie a iných svätých.

 

Dedkove rádio znamenalo pre mňa svet.  Počúvala som rozprávky alebo pesničky. Pýtala som sa dedka, ako sa tam dostali tí ľudia, prečo ich nevidíme? To by bolo dobré, keby som ich videla. Bola to veľká záhada, stále som nad tým rozmýšľala, ako sa tam zmestili. Neviem presne vek, ale viem, že som bola asi 6 až 8-ročná.

 

Čas letí a spomienky ostali a my sme sa dočkali aj toho, že tých ľudí vidíme a 6-ročné deti ovládajú  počítač.

 

Budú mať naše vnúčence také spomienky na počítač o 50 rokov?

Ktovie, my sa to už nedozvieme...