Šľak ma ide trafiť z túžby po zbohatnutí

        Šľak ma ide trafiť z rýchlosti, akou sa väčšina z nás - súkromníkov - chce dostať k peniazom, k zisku, k bohatstvu. Pod slovom súkromník rozumiem nás, ktorí nedostávajú od štátneho podniku pravidelný mesačný plat. Sú nás dva druhy: takí, čo investovali a majú vlastnú firmu (autoservis, pekáreň, kvetinárstvo), majitelia živnostenských listov - a druhý druh sú ľudia, ktorí žijú z ruky do úst, obstarajú vám za honorár nejaký tovar, naučia vás anglicky alebo hrať na klavíri, ukážu ksicht v televízii, či vám postrážia dieťa. Štátmi zamestnanci sa na nás právom rozčuľujú. Správame sa ako zbojníci. Na trhu zviažeme tri nové cibuľky a predávame ich po desať korún, zoženieme tri modely dinosaurov, prenajmeme kúsok z budovy slovenského múzea a vyberáme od detí i dospelých do DINOPARKU 30 korún, prehlásime, že máme v reštaurácii "švédsky stôl" a vyberáme za tanier šalátu 60 Sk, šmajzneme kdesi papierové obálky, otvoríme papiernictvo a sekáme obálky po 2,50 - jedným slovom hrdo sa hlásime k zbojníckym - jánošíkovským tradíciám: bohatým brával, chudobným dával.
Lenže boháčov ešte niet. Ešte máme holé zadky. Tých pár aristokratov, čo zbohatli zo zbojníctva rýchlo a smejú sa poctivcom do tváre, skončí škaredo. Klasik Gogoľ zo Sankt Peterburgu v minulom storočí napísal: "Ten, kto chce zbohatnúť rýchlo - nezbohatne nikdy. Ale ak sa nepýtaš, kedy to bude - tak zbohatneš rýchlo.."
Lenže nás - súkromníkov - premohol časový ošiaľ. Už je pomaly päť rokov demokracia! Už by som mal byť bohatý! Už včera bolo neskoro! A tak si netrpezlivý taxikár nastaví ziskuchtivo hodiny na rýchlejší tikot, cibuľkár vyberie z každej viazaničky "prebytočné" cibuľky, dinosaurár vyberá aj od malých detí vstupné ako od dospelých za desať minút hukotu-bzukotu v prítmí múzea - jedným slovom hneď po štarte ku kapitalizmu je medzi maratóncami v poli pretekárov taká tlačenica, drganie, sácanie, že rozhodcovia ani nevládzu všetkých delikventov diskvalifikovať...
Dospelých v našej vlasti opantala taká chamtivosť, že to vo svete dospelých nemá hádam páru. Ani neviem, ktorí chamtivci sú chamtivejší: či tí, čo sa nechajú platiť štátom, aby mohli sedieť v úrade, do ktorého odbornosťou nepatria, alebo tí čo si nechajú zaplatiť spoluobčanom za tovar dva razy toľko, čo je hoden!?
Sú takí viťúzi, ktorým sa darí doubletacke: berú od štátu príspevok v nezamestnanosti a od súkromnej firmy za zamestnanosť. Väčšina z nás chce chamtivo rýchlo zbohatnúť stoj-čo stoj! "Stoj! Daj bohu dušu a chlapcom dukáty! Kto mi to povedá? Chce menu hor zdvihnúť - ale sa mu nedá!"
Taká chamtivosť tu stáročia nebola! Možno by sme mali na hraniciach natĺcť pre ničnetušiacich pocestných tabule s nápisom: SCHR - Slovenská chamtivá republika. Ale to by nebolo k Republike spravodlivé. Chamtivá nie je Republika. Chamtiví sme mu - občania. Mládež počúva chamtivo svoju muziku jedným uchom dnu, druhým von (samozrejme cez walkmana) a čuduje sa dospelým, ako sa v poli maratóncov drgá a používajú sa un-fair spôsoby. Cieľ maratónskeho behu je však ešte ďaleko... Ešte bude obrátka, možno aj májová búrka.
Šľak ma ide trafiť, ako sa väčšina z nás - súkromníkov - chce dostať rýchlo k bohatstvu...

Zdroj: Július Satinský: Šľak ma ide trafiť, HEVI 1997
-------------------------------------------------------------------