Keď prišli do mesta Mensis vošiel do malého hostinca. Prišiel k pultu a povedal hostinskému : „Tú čo vždy.“ A hodil mu na pult tri zlaté mince. Hostinskému zažiarili oči a poslušne mu podal kľúč. „Choď hore a oddýchni si ak chceš ja budem tu čakať na jenu osobu.“ Odsekol Mensis a išiel si sadnúť do rohu miestnosti. Kedy mi to dopovie? Rád by som sa dozvedel prečo som sa ocitol na tomto mieste, keďže za to môže práve Castia hovoril si v duchu a potichu vkĺzol do izby. Hodil svoje veci do rohu a ľahol si na posteľ „Ako do toho zapadá Castia??“ ,rozmýšľal nahlas, „našiel som ju spútanú pri bande Mariotov. No síce je kráľova dcéra, ale pochybujem, že jej únos by ho priviedol k rozumu.“ Ukončil svoju myšlienku a zavrel oči. Nestihol si ani vydýchnuť, „Krivdíš mu.“ Ozvalo sa z temného kúta izby. John sa ani nepohol. Kto to je? Spýtal sa v duchu. No nečakal na odpoveď zoskočil z postele vytasil svoj meč a očakával útok. „Slušná rýchlosť.“ Znovu sa ozvalo z kúta. John sa nepohol čakal čo spraví nečakaný hosť. „Volám sa Formositas, ale hovor mi Forma.“ Povedal milým hlasom mladá žena a posadila sa do kresla pred posteľou. „Sadni si.“ Dodala a ukázala na posteľ. John chvíľu váhal no po posledných udalostiach sa naučil, že klásť odpor sa je niekedy nepotrebné. Pomaly si sadol a čakal. Forma sa naňho zadívala živými zelenými očami. Jej jemné hnedé vlasy sa jej vlnili až do pol chrbta. Jemné línie tváre jej dávali neuveriteľne nadprirodzenú krásu. Jemné pery sa jej zvlnili do žiarivého bieleho úsmevu. „Nechcela som ťa vystrašiť.“ Odvetila veselo a oprela sa. „Nevystrašili ste ma.“ Odvetil stroho John. Prítomnosť žien nemal rád o to viac keď si uvedomoval, že sú silnejšie ako on. Forma sa znovu usmiala a povedala.: „Som veľ kňažka národu Štítonožiek.“ Táto informácia Johnovi vyrazila dych. Štítonožky. Zopakoval si v duchu. Forma sa na jeho prekvapení nahlas zasmiala a jej smiech bol neuveriteľne čistý a zvonivý. „Ja ti neublížim. Nemusíš sa báť. Nie všetko čo sa o nás hovorí je pravda.“ Dodala a znovu sa jemne usmiala. „Chcel si vedieť ako do príbehu zapadáš ty, a Castia?“ opýtala sa jemne. John len súhlasne prikývol. „No mladá Castia je podobná tvojmu bratovi Máriusovi. Je jemná a bojazlivá.“ ,povedala Forma a pomaly podišla k oknu miestnosti, „no má nadanie v mágii. Začala sa ju učiť asi pred dvomi rokmi. No a pred nedávnom sa vydala za mnou, aby ma požiadala o pomoc pri boji za toto kráľovstvo.“ Dodala a ukázala rukami po okolí. „No bohužiaľ, zajali ju skôr ako sa ku mne dostal. A čo sa dialo potom vieš lepšie ako ja.“ Skončila a znovu sa Johna usmiala „To preto vlci na vašom území.“ Vyhŕkol John „Chystáte sa na vojnu.“ Od úžasu z nového zistenia až vyskočil na rovné nohy a na tvári sa mu zjavil zvláštny úsmev. Forma odvrátila zrak a znovu sa zahľadela do okna. Tento krát zo smútkom v hlase dodala: „Na boji nie je nič krásne, ani smiešne. Ale jej odvaha ma obmäkčila, a spolu s Mensisom sme sa rozhodli bojovať.“ „A tu sa máte stretnúť, aby ste dohodli taktiku alebo čo?“ povedal John s nechápavým tónom. „Veď u vás to ste sa nemohli dohodnúť tam?“ dodal. Forma sa na neho pozrela z iskrami v očiach a John si uvedomil, že so svojou drzosťou zašiel ďalej ako chcel. „Nie ty hlupák!“ ,osočila sa na neho Forma, „tu sme kvôli tomu, že proti veliteľovi nepriateľských armád sa nemôže postaviť nikto z nás! Kým sme sa mi skrývali on naberal silu.“ John sa zamračil a odvetil: „To je tak nebezpečný?“ Forma sa znovu milo usmiala a odvetila mu: „Si statočný a celkom inteligentný, no chýba ti pokora a vedomosti. Náš nepriateľ velí bytostiam ktoré som nepokladala za skutočné.“ Znovu sa pozrela do okna a na tvári sa jej zjavil žiarivý úsmev. Pozrela veselo na dvere a potom na Johnyho „Poďme Mensis začína byť nervózny.“ Povedala veselo a sponu vyšli z miestnosti.