Stúpajú k oblohe...
Ľudí opantáva viera v zázraky, v splnené sny, v lepšie zajtrajšky. Dvíhajú hlavy a dúfajú, že toto je ich šťastný deň.

Koľko hodín som strávil zízaním do zeme, klopením hlavy, ronením sĺz. A oni stále stúpali k oblohe, no ja som ich nevidel. Plakal som, bol som v koncoch, hrýzli ma rôzne myšlienky. Koľajnice, tabletky, povraz, most. Desiatky spôsobov ako ukončiť túto nezmyselnú existenciu. Moju. Milióny takých zvláštnych myšlienok, vždy keď som zas urobil niečo zle.

Svetlo zahalilo mesto. Ohnivými jazykmi lúčov lízali zem. Obloha sa rozjasnila šťastím. A ja som stále hľadel do zeme. Nevidel som ich. Nevidel som nič. Byť tak vietor a hrať sa s ľudskými vlasmi, byť tak dážď a bodať do nich ihly. Byť tak prach, čo poletuje všade naokolo, len splynúť. Leteli po oblohe, vytvorili nadpozemský jav.

Pohladenie duše cez oči. Zimomriavky na šiji. Motýle v bruchu.

Kráčal som mestom, život ma nebavil. Nestál za nič. Odrazu som však pozrel hore, čo mi tak osvetlilo moju tmavú cestu.
Vznášali sa nado mnou ako supy nad okolo obete. Bolo to nereálne. Príliš...príliš emočné na môj jednotvárny život. Príliš krásne. Sledoval som to a v jednom momente som to bol ešte ja, kým v tom druhom som všetku bolesť zavesil na jeden z nich a pokojne ju nechal odletieť. Sledoval som tú vnútornú premenu zároveň s tým, ako sa všetky lampióny vznášali k nebesám.

A ja som bol odrazu iný. Bol som sám. Nový. Akoby znovuzrodený. Stál som tam a po tvári mi stekali slzy od toho zázraku. A ľudia videli len ďalšieho chlapca uchváteného krásou. A mne sa chcelo kričať od radosti.

Stúpajú k oblohe.

Lampióny...

A moja duša s nimi...