Sedia na stole, lepšie - na tanieri - a ponúkajú sa. Beriem jednu do ruky - mám jej plnú dlaň. Je ťažká a voňavá. Pripomína tenisovú loptičku, možno je aj o niečo väčšia a pravdaže ťažšia, voňavá, lákavá. Viem, že keď do nej zahryznem, roztečie sa mi po prstoch sladká šťava a budem sa musieť predkloniť, aby som si nepokvapkala oblečenie alebo obrus na stole.

 

Broskyňa - takúto som držala prvýkrát v rukách práve tu, v Rači. Nepochádzam z kraja, kde by sa darilo broskyniam, skôr ringlotám, slivkám, jablkám... a zrazu som držala v rukách „zhmotnené leto“ zamatové, vyhriate slnkom, núkajúce sa farbou, vôňou, dotykom. Bolo to v roku 1965 na záhrade u svokrovcov - záhradka pripomínala laboratórium, všetko presne usporiadané, chodníčky vyzametané, riadky cibule, rajčín, petržlenu bez jedinej burinky. A nad nimi konáre obťažkané kráľovským ovocím. Svokor sa opatrne dotýkal zrejúcich plodov a zopár položil do košíka.

 

-   Nevedela som, že sa dajú takéto dopestovať aj u nás.

-   Dajú, len to vyžaduje trpezlivosť a opateru. A, pravda, dobrý rok. Ale každé ovocie vyžaduje starostlivosť...

 

So svokrom sa dalo debatovať o všetkom račianskom. A tak som sa dozvedela aj to, že v tradičných račianskych vinohradoch sa pestovávala tiež mrkva, fazuľa, rajčiny, dokonca jahody a rástli v nich aj ovocné stromy.

 

-   Počkaj na jar, sama uvidíš, kde všade sú vo vinohradoch broskyne alebo iné ovocné stromy.

 

A stalo sa. Prišla jar a v Rači rozkvitli prvé ovocné stromy. Na ružovo. Chválim sa svokrovi, že som si všimla rozkvitnutých broskýň a on sa len smeje, že to ešte nie sú broskyne, ale mandle. Tie vraj kvitnú prvé a je ich niekoľko po račianskych záhradách.

 

-   Broskyne majú sýtejšiu farbu. Len vydrž, uvidíš...

 

A naozaj som uvidela a potom až doteraz každý rok, hoci nie je to stále rovnaký pohľad. Rada si pripomínam tie dávnejšie roky, lebo skutočne sa na jar račiansky chotár vykrášlil bielymi a ružovými chumáčmi ovocných korún a až potom sa v ňom prebúdzala zeleň. Najprv len bojazlivo v skoro netušenom závoji, ale zo dňa na deň jej pribúdalo, až sa stala dominujúcou. Neskôr tú zeleň spestria kvitnúce agáty, kríky bazy čiernej aj divokých ruží a vtedy každý vetrík, vanúci z račianskych vŕškov, prináša neopakovateľnú sviežu vôňu jari... A potom až do jesene - zeleň. Ale v koľkých odtieňoch? Račiansky chotár, to sú záhradky, vinohrady, les. Z jedného vŕška pozeráš na iný a vždy sa ti ponúka - vo vinohradoch uprataná v riadkoch a v páse lesov len tak akoby štetcom na plátno nanesená, navrstvená - zeleň.  

 

Ale poďme späť k broskyniam. Už viem, že tie vinohradnícke sú iné, že je niekoľko sort broskýň a že je neľahké udržať ich dobré zdravie. Ale ak sú, je to fantastické ovocie. Najmä ak si môžete zrelé plody naoberať do košíka, ako to voľakedy robil môj svokor. Naučila som sa ich zavárať aj variť chutný broskyňový džem. Pravda, je s nimi ťažšia robota ako s marhuľami, najmä „ak nechcú ísť od kôstky“, ale ten výsledok! Keď okolo Vianoc ponúknete rodine broskyňový kompót, vaša námaha je odmenená nejednou chválou. Broskyne v bublanine, ryžovom nákype, v žemľovke, ale aj na račianskom ovocnom osúchu... mám pokračovať? Šikovný kuchár alebo cukrár by mi iste s radosťou kontroval...

 

Broskyňa ako šperk - aj túto dimenziu poznám a chránim s tichou nostalgiou v srdci. Z broskyňových kôstok, ktoré sú nesmierne pevné a naviac dekoratívne, mi jedno leto môj otec zhotovil náhrdelník. Keď sa ho dotknem, keď si ho občas beriem ako doplnok k letnému oblečeniu, zdá sa mi, že je môj otec niekde celkom blízko a ja sa s ním nehlasne, ale o to s väčšou radosťou zhováram.