Cesta do Martina bola pokojná, nič zvláštne sa neudialo, až na jednom úseku bolo prevrátené auto. Za volantom bol mladý šofér. Prišlo mi ho ľúto, že ako sa teraz musí trápiť a verila, že nám sa také niečo nestane. Keď sme prišli, zaviedli sme babku aj jej opatrovateľku (moju sesternicu) do nemocnice, tak sme išli na nákup do nákupného centra Tulip. Kúpila som si pár vecí, najmä svetríkov, keďže už nie je tak teplo, aby som môhla chodiť v tričkách. Potom sme babku vyzdvihli z nemocnice a išlo sa domov, celá spokojná s novými vecami som sa nevedela dočkať kedy sa v nich budem predvádzať pred zrkadlom. Až keď sme zašli za Dolný Kubín, bola havária. Kamión narazil do škody Octavie a tá mala rozbitý celý kufor. V hlave som si pomyslela niečo ako: „Dnes sú samé nehody. Čo je dnešok prekliaty?“ Obišli sme haváriu a ani nie o zákrutu išiel kamión v opačnom pruhu. Asi dostal šmyk a stratil kontrolu nad vozidlom a rútil sa... priamo na nás. Bol to strašný pohľad. Srdce mi bilo, ani som nedýchala a celá som stuhla. Ocko našťastie ostal pri zmysloch, autom sa dal čo najviac do prava až oškrel lak o zvodidlá a strašne rýchlo pridal plyn. A práve to zabránilo čelnej zrážke. Takto to „schytal“ IBA bok auta. Zjačala som pri tom náraze. Nikto sa našťastie nezranil. Zastavili sme auto. Vystúpila som a pozrela som sa na kamión, ktorý narazil do zvodidiel a ostal stáť. Myslela som, že ich prerazí. Celá som sa triasla... Ledva som sa držala na nohách. Prešla som k ľavému boku auta a videla tú obrovskú vypuklinu. Nechcem si predstaviť, čo by to bolo keby narazil smerom na naše čelné sklo (nebyť ocinkovej ostražtosti tak by sa to stalo) Ako nepríčetná v šoku som chodila po strede cesty až do kedy ma ocinko neposlal do auta. Poslúchla som ho, bez slova som sa otočila smerom k autu a povedala si „Tak si zapnem aspoň rádio, nech mi je veselšie“ Naladené bolo rádio Európa 2, kde už moderátor hlásil „havária sa stala za Dolným Kubínom smerom na Oravský podzámok. Zrazené sú 4 autá a v oboch smeroch sa tvoria kolóny“ V hrdle mi navrela hrča. Chcelo sa mi neskutočne kričať ale iba som sa hystericky smiala a potláčala slzy. Vypla som rádio, lebo som mala tušenie, nech naladím čokoľvek všade bude naša havária... Vystúpila z auta a celá roztrasená som sa po dobu dvoch hodín prechádzala v daždi, zmoknutá, ale namiesto stred cesty som si vybrala krajnicu. Ocinko mi nič na to nepovedal. Akoby chápal moje pocity. Po 2 hodinách prišli policajti, šli sme na najbližšie parkovisko a spísali nehody (našu a aj tú, ktorú sme obchádzali) bol to mladý pár s malými chlapčekmi, a boli kľudnejší a rozvážnejší než ja... normálne som nechápala, prečo som taká vyklepaná. Dokonca aj môj podpis je roztrasený. Toľko k môjmu „znovuzrodeniu.“ Dokonca aj po toľkých hodínách som celá vystrašená. Nie som normálna. :) a za volant sa teraz po dnešku trepať nebudem. Každé ráno, keď tadiaľ budem prechádzať cestou do školy mi ten úsek bude pripomínať dnešnú udalosť a aj to, že ako sa môžu veci zmeniť zo sekundy na sekundu a aký je život „pojímavý“ a tiež, si teraz budem oveľa viac vážiť maličkosti než doteraz. Ďakujem, že anjel strážny stál pri nás.