Práve teraz je 0:43. Spolubývajúca si už hodnú chvíľku pokojne odfukuje pod paplónom. Len ja tu stále čučím rozvalená na posteli pred rozbehnutým noťasom s hlboko melancholickou hudbou, ktorej neviem prísť na meno.
    Na otázky typu "Čo sa stalo" dneska neodpovedám! Rozumiete? Žiadne približovanie tmavej reality obkolesujúcej môj vysvietený monitor. Ani náhodou! Budeme tu len ďalej ležať a hľadieť si priamo do očí. Len ja a moje 13ste ja.
    Ok, pohoda.... dýcham. Nie, načo sa tu hrám? Zas raz nezvládam tlak myšlienok na staré skvelé časy na to, čo bolo a už nebude, na to, čo upadlo do nenávratna. Priatelia, akcie, myšlienky, spomienky... Všetko je preč. Nechoďte na mňa s frázami, že to sa spraví, zvykneš si, nájdeš nových priateľov... Nie!

1, nebránim sa novým priateľom, ale tí, ktorých som nadobudla v minulosti sú nenahraditeľní
2, zvyknem si, hej, na to, že sa tu budem stále častejšie a viac takto tyranizovať... dik
3, ...

    Ale jedno nechápem, prečo sa všetci vyhlasujú za úplne úžasných priateľov, keď nie sú ochotní sa ani raz za čas ozvať? A keď im to poviem tak počujem stále len to isté "a prečo sa neozveš ty?" akokeby som sa nie... Ale dosť, nechajme to... Aj tak nikoho nezaujímajú moje citové výlevy... tak sorry, že som Vás týmto unudila k smrti...


...Niniel