Kurzor bliká. Drzo. Provokuje. Blik, blik, píš, píš. Ale ja nechcem, nemám čo povedať. Nestáva sa to často a ťažko si na to zvykám. Ale on stále bliká. Poondiaty kurzor. Zošity neblikajú, len sa milo tvária, prosia o milosť. Nepíš do nás, nič sme ti neurobili. Zomrel strom a ten nechce, aby si na jeho úbohé telo písal.

Preto teraz píšem na čistý, biely, nedotknutý, bezbranný „Dokument1“,či nech to už je ako len chce. Neničím atrament, tieto slová sú úplne zbytočné. Žiadna mŕtvola stromu, ktorú by som znásilnil. Žiadne pero, ktoré by vykrvácalo len aby vysvetlilo, čo ja neviem. Len kurzor, čo bliká. A neprestáva.

Kurzor bliká. Provokuje. Drzo. Napíš niečo. Hocičo. Nepomôžu ti tvoje bezcenné úvahy o milovaných zošitoch. Ja chcem jesť. Som hladný kurzor. Viem, blikám. Trošku drzo, však? A aj tak nič nezmôžeš. Si obeť. Nevzyknutý byť obeťou, väčšinou si na vrchu, aj pri sexe, čo?

Neviem na ktorú otázku, ale odpovedám áno. Nepremôže ma žiaden posratý kurzor. Som silnejší. A rob si čo chceš, mám dvoch kamošov, čo ťa nadobro schladia. Pán Alt a slečna z izby F4. A keď sa ma potom spýtajú „save“ odpoviem nie. Teda no. Teda áno. Teda yes. Len aby som ťa naštval. Nie si jediný, čo vie provokovať. Ži si krásne, blikajúci kurozor. Rád ťa nakŕmim aj nabudúce.