Dvere do hlavnej sály sa otvorili a jeden zo sluhov zahlásil mocným hlasom: „Kráľ Honor, kráľovná Grósia a princezné Forecia a Castia“ dvakrát zabúchal na zem a cez dvere vošla kráľovská rodina. Kráľ zdvihol ruky a nahlas zvolal: „Vítam vás na tejto oslave, som rád, že sme sa tu zišli a spoločne oslavujeme začiatok novej doby.“ Všetci hlasno zatlieskali a začala sa neviazaná zábava. „Ako sa ti vodilo?“ nahodil Márius a pozrel na brata. John sa ani neunúval pozrieť sa na neho a len odvrkol: „Ušlo to.“ A pobral sa k stolu, kde sa už usadzovali hostia. Márius si povzdychol: „On sa ani nikdy nezmení.“ A nasledoval brata k stolu. „Poďte chlapci sadnite si vedľa mňa.“ Oslovil ich kráľ a ukázal po na svoju pravicu a ľavice. Medzi ním a jej dcérami boli vyhradené miesta. Márius nenechal nič náhode a sadol po jeho ľavici vedľa Castii. John si sadol po jeho pravici vedľa Forecie. „Tí dvaja sa k sebe hodia.“ Uštipačne povedal Mensis a ukázal na Johna a Foreciu. „Obaja vážny, nedostupný no tak to bude zaujímavý večer.“ Dodala Forma a pousmiala sa. „Myslíš, že sa začne niečo diať?“ dodala Forma po malej odmlke. „No mali by začať nosiť jedlo.“ Odvrkol Mensis a poobzeral sa okolo seba. Forma sa naňho pozrela pohľadom ktorý neznesie odpor . Mensis si ho všimol a rozosmial sa. Po chvíľke však zvážnel : „John sa musí veľa učiť o Máriusovi nehovoriac. Kým budú schopný ísť bojovať prejde dosť času.“ Forma sa pozrela na tanier ktorý pred ňu práve položili a dodala: „Aspoň bude čas vykonať prípravy na vojnu.“ „Chcel by som sa vám ešte raz poďakovať.“ Povedal kráľ, keď dojedli prvý chod. „Neviem ako by Castia dopadla nebyť vás dvoch.“ „No čo asi?“ zlostne mu skočila do reči Forecia. „Forecia!“ zahriakla ju matka, „ako sa to rozprávaš so svojím otcom?“ „Prepáčte dojedla som.“ Odvrkla Forecia a odišla od stola. „Ospravedlňte moju dcéru.“ Pokračoval Honor „Je veľmi zbrklá.“ Asi nemá Castiu moc v láske preblyslo Johnovi hlavou. „Neospravedlňujte sa,“ dodal John, „za to ako sa správajú členovia rodiny nemôžete vy. Je skoro dospelá mala by vedieť čo sa patrí.“ Na posledné slová dal zvláštny dôraz a Márius okamžite pochopil, že ho varuje aby neurobil hlúposť. Kráľ zavolal na sluhu: „Zaneste jedlo Forecii do izby.“ Sluha pozrel na svojho pána so strachom v očiach. John si toho okamžite všimol a využil situáciu: „Nechajte vaše veličenstvo, ja jej hu zanesiem. Teší ma, že môžem večerať pri stole s kráľovskou rodinou, no som tu moc viditeľný a to ma dosť znervózňuje.“ Kráľ mu kývol hlavou na súhlasu a John sa postavil a odišiel od stola. „Tí starší súrodenci sú tak čudný.“ Podpichovačne začala Castia. Márius skoro vybuchol smiechom no ovládol sa a čo najkľudnejším hlasom dodal: „John je zvyknutý na samotu a ticho. Nemá rád, keď je moc na očiach.“ „Tak to si budú rozumieť.“ Odvrkla Castia. Jej matka sa na ňu vyčítavo pozrela „no čo je to pravda.“ Bránila sa Castia a ladne žmurkla na Máriusa.