Byť po rokoch späť doma, je ako dosiahnuť orgazmus so starou láskou. Všetky negatívne emócie , ktoré niekedy medzi vami boli, sú zrazu preč. Vygumoval ich čas, zostane len úžasný pocit súzvuku dvoch duší.

Tak to bolo, keď som priletel. Vrátil som sa do krajiny, ktorú som miloval a všetky jej zlé neduhy som prehliadal. Pochopil som, že môžem blúdiť celým svetom, ale to Slovensko si od nikoho zobrať nikdy nedám. Naša matka Zem je úžasná, ale slovenské hory, lúky ,lesy, vodopády, jaskyne , rieky a dedinky by som nevymenil za nič.

Pípol mi mobil. Začal som si čítať správu:“Dnes odišiel Juraj, jeden z najlepších ľudí, ktorých som mala možnosť počas svojho krátkeho života spoznať. Dnes už Juraja nič nebolí.“
Hrdlo mi stiahlo, oči zvlhli, srdce vynechalo jeden buch, druhý....
A tak som plakal a nechal všetko na moju dopestovanú podstatu. Chcela trúchliť a bolo jej ťažko. Preto som sa do toho prestal starať a iba to prežíval. Jazva od skonu Elíz sa do krásy otvorila a zasa sa z nej vylievali potoky sĺz, otazníkov, bolesti a pokory.
„Kto bude tretí? Mislane? Potom už padnem zmierene k zemi ako rosa na kameň? Potom si už začnem vážiť všetkých tých úžasných ľudí, ktorí sa v mojej blízkosti vyskytli?“ smútila moja duša.
Pády budú ubúdať, ale netešte sa –nasledujúce bolesti budú mať väčšiu akosť a kvalitu. Prišla už len záverečná estakáda otázok, nabitá ľudským strachom a sebeckosťou: “Môže teda človek prežiť svoj život bezbolestne, bez utrpenia, proste plný radosti a šťastia?“

-Otecko, aj tebe už niekto zomrel...okrem našej mamičky? – spýtal sa ma Teddy.
Zastavil som sa . Sklonil som sa k nemu, chytil ho za plecia a povedal mu do očí:
-Zomrel mi v tomto živote veľmi dobrý priateľ. A dve mamičky. Jedna naša spoločná a druhá, ktorá sa volala Mislane, mi odišla pri pôrode tvojho bračeka, -vyšli zo mňa ťažké slová smútku. Teddy sa na mňa pozrel . Vedel som, že to musí cítiť, veď všetka tá úzkosť sa mi obratom naakumulovala do zreničiek. Muselo ju tam byť vidieť, sálala, bola spaľujúca, bolela a pálila na pohľad.

Plakal som . Úplne bez hanby som to tam všetko nechal padať na jeho chrbát....Aj Teddy sa rozplakal

Bolo mi ťažko, ale svojím spôsobom i ľahko. Držal som síce šťastie v podobe Teddyho ruky v mojej v celom tom mojom ťažkom životnom období, ale vo vnútri som bol citovo vyprahnutý. Bál som sa sám sebe položiť otázku, či ešte niekedy v živote stretnem podobne úžasné partnerky, akými boli Elíz a Mislane...či som schopný vychovať dvoch malých chlapcov vlastnými schopnosťami s absenciou ženskej ruky, srdca i citu...a či má vlastne význam na niečo sa v živote tešiť.