„Toto...máme akože jesť?“
Pozrie sa na mňa Mira cez celý stôl a tvári sa dosť zhnusene.
 „Nie akože,“ snažím sa byť vtipná, „naozaj.“
Asi dva razy som do toho hrabla a nakoniec som usúdila, že pitie bolo z celého obedu najlepšie. A keď si prestavíte, že to pitie bol nejaký hnusný, sladký prášok za dve päťdesiat nasypaný do prevarenej vody, viete si predstaviť, za čo platíme denne dvadsať osem korún.
„Okey, Mira, bežím, uvidíme sa zajtra.“
„Počkaj, ideš do šatne?“
„Hej.“
„Tak čakaj, idem s tebou.“ 
           Vybehnem zo šatne sťa blesk. Ale nie sťa tak rýchly blesk, aby som zabudla na svoj obľúbený pozdrav.
„Čauko všetci, pekný víkend, veselé Vianoce, a veľa vody!!“
Mira ma dokonale doplní: „A neublížte si cez letné prázdniny!“
Nevadí, že je streda, 14. november, moji drahí spolužiaci už vedia, čo odpovedať. „Jasné, aj tebe!“
„Diki! Majte sa!“
          Tak. A ďalší deň je za nami.

Ešte či stihnem ten autobus...