Zachmúrený starec kráčal pomaly s rukami za chrbtom. Bol predklonený, akoby mal hrb, alebo sa nevedel vystrieť. Mal krátke tričko s golierikom a dvoma gombíkmi, šedej farby s emblémom plachetnice. Na nohách tmavé tesilové nohavice zladené s mokasínkami. V ruke niesol menšiu aktovku. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že veselo podskakuje, no na druhý pohľad nie. Nemal hrb a nebol veselý. Bol zohnutý aby videl lepšie na zem, na ktorej hľadal hmyz. Každý kus, ktorý jeho pozornému oku neunikol bol zašliapnutý s neskonalou precíznosťou a silou, až stále podskočil. Doktor Kruťas.

Veru, doktor Kruťas medzi ľuďmi pôsobí ako mrzutý starec. Neusmieva sa na ľudí, je mĺkvy a nemá nikoho rád. V ten deň rozmýšľal nad tým, že sa mohol prezliecť za bylinkára, no kosák nemal v pláne používať na bylinky. Nakoniec však musel od svojho plánu upustiť, keďže nemal vypraté zelené nohavice. Doktor Kruťas sa nenápadne prechádzal medzi ľuďmi a pučil mravce. Vzdal to, keď dorazil k mravenisku. Po zaváhaní vytiahol z aktovky lak na vlasy a zapaľovač. Podomácky vyrobeným plameňometom malého kalibru sa s úsmevom pustil do práce. To už si jeho záľubu všimol lesník, ktorý sa vydal na poľovačku.

Pomaly a s údivom sa pozeral na vetchého starca ako podpaľuje mravenisko. „Pane prepáčte,“ zneli slová, ktoré by sa dalo pokladať za okamih začiatku konca, „zakladať oheň v lese je zakázané.“ dokončil lesník slušne.. Ten sa otočil. Kruťas obratne vytiahol z aktovky pištoľ a priložil ju nenápadne k chrbtu svojho nového kamaráta. „Ani hnúť, prejdeme sa,“ oznámil pokojne cez zuby Kruťas program na nasledujúce minúty. Lesník ostal v nemom úžase, no uvedomil si vážnosť situácie a tak mĺkvo poslúchol.

Po niekoľkých minútach dorazili na čistinku hlboko v lese. Bola ďaleko od ľudí, ideálne miesto na realizáciu Kruťasových myšlienok. „Kľakni si a daj ruky za hlavu,“ zasipel Kruťas na lesníka, ktorému nebolo všetko jedno. Pomaličky si kľakol a už už sa chcel pustiť do odprosovania, no jeho úmysel prerušil silný úder pažbou zbrane do hlavy. Zamdlel. Doktor Kruťas sa potešil, že mu to vyšlo na prvý krát, zväčša musí biť svoje obete pár sekúnd kým omdlú. Ale to sú roky praxe, jednoznačne sa lepšil.

„Aha, našiel som včelí úľ,“ potešil sa Kruťas bežiac k preberajúcemu sa lesníkovi. Ten sa nestačil diviť. Prebudil sa priviazaný o zem. Vedľa neho boli zapichnuté drevené koly, okolo nich akýsi čudný povraz. Pri bližšom pohľade lesník zistil, že povraz je vlastne pletená kôra zo stromov, primitívne, uzlami priviazaná na jeho ruky. Zrejme aj nohy a pás, keďže nimi nevedel poriadne pohnúť. „Vidím, že si sa prebral a obdivuješ môj skautský kúsok,“ prívetivo došiel Kruťas za lesníkom so samochválnym výstupom.

„Keď som býval mladý a nerozvážny, hrali sme sa na skautov dosť často,“ pustil sa do monológu Kruťas akoby čakal na autobus, „ja som bol majster povrazov. Viem ich zhotoviť asi z dvanástich prírodných materiálov a ovládam dva tucty uzlov.“ Dokončil v očakávaní Kruťas svoje myšlienky. Lesník neodpovedal. „Ahá, nemôžeš hovoriť, prepáč, natlačil som Ti do úst zmes trávy a machu. A v strede je veľký kameň, aby si to nemohol vypľuť. Ale aby si to mal svieže, máš tam aj tri rastlinky kamilky a mäty priepornej,“ usmial sa Kruťas majstrujúc niečo vo svojej taške.

„Nemôžem si pomôcť, ale vy lesníci ste ma vždy fascinovali. Chodiť si po lese, spoznávať zver, dbať na poriadok, pomáhať a chrániť... Úplne sa v tom vidím, ak by som sa presťahoval do Fiľakova. Kamarát tam býval, bolo tam krásne, chodievali sme do miestnych lesov robiť pokusy na zvieratách.“ zasnil sa Kruťas s nostalgickým pohľadom do blba, podopierajúc si hlavu rukou, sediac na pníku. „Nuž, pustíme sa do práce, myslel som, že dnes začnem až keď prídem domov, ale vidím, že si mi pripravil krásny výlet do spomienok lesný muži.“ Sklamane, no zároveň zodpovedne prehlásil Kruťas pri čistení čepele noža.

„Ak by si chcel kričať, tak kľudne krič. Nemám tu síce diktafón, aby som to poslal Tvojej rodine, ale ak budeš chcieť, nahrám Ťa na mobil. Súhlasíš?“ lakonicky sa pozrel na lesníka, ktorému začínalo dochádzať, že dnešnú prechádzku asi neabsolvuje podľa svojich predstáv. „Dnešné predstavenie má názov – stredovek. Tešíš sa?“ Netešil sa. Kričal, až mu mach zabehol hlbšie do hrdla. „Vedel som, že sa nadchneš. Pristúpime teda k prvej časti, ktorú som nazval tak poeticky – medové motúzy popod fúzy.“ naklonil sa doktor Kruťas k lesníkovej tvári. Bola zarastená, vystrašená a potila sa.

„Mám celkom rád, keď cítim strach. A zistil som, že ho mávate najmä ak rozprávam o tom, čo sa bude diať. Musím Ťa vopred upozorniť, že ak sa pomočíš, alebo zoserieš, tak v tom budeš ležať. Takže si to rozmysli poriadne. Teraz Ti odrežem vrchnú peru.“ kývol hlavou doktor Kruťas ako nemecký ovčiak do strany, keď lesník začal vrieskať s plnými ústami. Čakal, bol trpezlivý, túto fázu dobre poznal. Sadol si na lesníkovo brucho, nohami za sebou pritlačil jeho nohy a čakal kým sa prestane vzpierať. „Si v poriadku? Naberáš rumenec do tváre. Dúfam, že neprechladneš, nerád by som sa nakazil.“ milo podotkol doktor Kruťas skláňajúc sa nad tvár ryčiaceho lesníka.

„Teraz pozor, trošku to zabolí, ale môžem Ťa uistiť, že to nebude nič v porovnaní s ďalšími časťami predstavenia. Pripravený?“ upozornil Kruťas lesníka a okamžite, bez toho aby čakal na odpoveď, zdrapil jeho hornú peru do jednej ruky a druhou začal rezať. Nebolo to ťažké, Kruťas mal s nožmi skúsenosti, pera bola mäkká a poddajná. „Nóóó vidíš, ako nám to ľahko ide,“ chlácholil doktor Kruťas úbožiaka cez zaťaté zuby s vášňou v hlase. „Šup a už si hotový! Dosť krvácaš, to ten rumenec z Teba vychádza, čo si si nalial do tváre pri kričaní hlupáčik“ vysvetľoval Kruťas lesníkovi, prečo mu po lícach stekajú potoky krvi do trávy. Odrezanú peru si Kruťas vložil do vrecka. „Neboj, dlho to nepotrvá, vrhneme sa hneď na druhú fázu,“ upokojil Kruťas lesníka, ktorý pomaly strácal dych.

„Aha, tu je med, čo som našiel v tom včeľom úli. Natriem Ti ním ranu, bude menej krvácať a viac chutiť lesným včelám“ vysvetlil doktor Kruťas svoj zámer lesníkovi, ktorému v tej chvíli začali po tvári stekať aj slzy. „Ale no, veľkí chlapi v uniformách neplačú, tak nesklam svoju rodinu a tvár sa normálne, keď Ťa nahrávam“ ukázal rukou Kruťas na pník, kde predtým sedel a teraz bol zapnutý mobil s nahrávaním videa. Pomaly z lopúchového lístia vybral med a natrel ním krvácajúce rany v tvári. Jeho hustota naozaj zabránila krvácaniu, ale čoskoro sa začala meniť na zmes krvi a medu, čo nepôsobilo vábne ani na Kruťasa.

„Kokso, Ty vyzeráš... Idem po včely, lebo mi Ťa príde ľúto,“ ironizoval Kruťas pri chôdzi smerom k úľu. Opatrne ho vzal a doniesol k lesníkovi. Pomaly ho položil k jeho hlave a sadol si vedľa do trávy. Tam si so záujmom pozeral odrezanú peru, ktorú vytiahol z vrecka. „Si sa veľa nepomádoval čo?“ zakričal smerom k lesníkovi, ktorý ho však nemohol kvôli neznesiteľným mukám počuť.

 „Sranda, taký kúsok mäska a za život z neho vyrastie niekoľko metrov fúzov. Hm, teda z toho už veľmi nie, ale keby som ho upiekol....“ hútal si Kruťas popod fúzy prezerajúc si odrezanú peru, ktorú šmykol trocha vyššie. Kruťas nazbieral kamene, spravil z nich neveľký kruh. Keď zakladal ohník, nazbieral vetvičky, vytiahol z tašky lak na vlasy a zapaľovač. Keď sa rozhorelo, položil kúsok hornej pery na najväčší kameň v ohnisku a prišiel k lesníkovi.

„Hahaha, čistý Hitler s tými fúzami zo včiel! Odpadneeeem!“ začal sa rehotať doktor Kruťas keď uvidel ako mal lesník pod nosom roj včiel vyžierajúcich med z jeho odrezanej hornej pery. „Čakaj tu, nikam nechoď, idem si Ťa sfotiť, žena sa poskladá od smiechu keď to uvidí,“ kričal Kruťas bežiac po fotoaparát v taške. „Kúrnik, zabudol som ho,“ mrzuto skonštatoval Kruťas pri prezeraní tašky. „No nič, tak aspoň mobilom,“ utešil sa a hneď a zaraz fotil lesníka. Plný entuziazmu, prekypujúc dobrou náladou sa vybral k ohnisku.

„Mäsko už je hotové, nesmiem ho celkom dopiecť. Teraz už len chytiť potkana,“ špekuloval Kruťas pri prezeraní polokrvavého „mäska“. Raz darmo, doktorko bol v prírode ako doma. Potkana sa mu však uloviť nepodarilo. „Počuj kamoš, začína sa stmievať, takže sa budeme musieť rozlúčiť. Ale neboj, neodídem bez toho, aby som Ti dal darček.“ potmehúdsky sa doktor Kruťas naklonil k lesníkovi. Opatrne vzal nôž a precízne porezal na lesníkovi nohavice. Potom spodné prádlo. Zúbožený muž v mdlobách už pomaly nevnímal čo sa deje. Doktor Kruťas medzitým odbehol.

„Ešteže som našiel TESCO tašku Ty koki, inak by si nemal darček.“ radoval sa Kruťas vlečúc plnú igelitovú tašku čohosi tmavého smerom k lesníkovi. „No, takže dúfam, že sa už neuvidíme. Aby som bol presnejší, určite v to dúfaš Ty, no ja s Tebou tento názor zdieľam. Na rozlúčku, aby Ti nebolo chladno, doniesol som Ti niečo hrejivé a povzbudzujúce zároveň,“ načiahol sa doktor Kruťas k igelitke. Pomaly z nej začal sypať hlinu na lesníkovo prirodzenie. Nohou ju zasunul aj smerom ku konečníku. „Väčšie mravenisko som nenašiel, dúfam, že toto Ťa poteší aspoň trošku.“ chlácholil Kruťas chlapa, ktorý z posledných síl zo sebou začal mykať.

„Tak ja idem, maj sa tu krásne. A pamätaj – pomáhať a chrániť!“ posmešne, mávajúc rukou prehodil doktor Kruťas svoje posledné slová na prechádzke v lese...