Mĺkvo pozorujem

snáď po tisíci krát

a predsa znovu užasnuto.

Ruky, na ktorých čas

vytlačil toľko brázd

a je mi trochu ľúto...

toho, čo mohlo byť a nebolo

a toho, čo bolo a už nie je.

Nevadí, že chute boli rôzne,

veď jedného sa človek

zaraz preje.

Prsty, ktoré po tisíci krát

a predsa pokorne ako po prvý,

preberajú drobné čierne guľôčky.

V duchu s Tebou odriekam

otčenáš a Zdravas

ako Ťa tak tajne pozorujem...

modlím sa za Teba, za seba, za nás.

Je mi ľúto, že už nevládzeš.

Je mi smutno,

že viac asi neochutnám

z Tvojej vianočky...