Tak sme boli na Šírave. Na rodinnom stretnutí. Aj s deťmi. Teda aj s našou dcérou. Ona je síce už v takom tom veku, že úplne sa nedá povedať, že by bola decko. Ale v podstate je. Taký ten vek, keď sa v nej začína biť malá žena s veľkým deckom. Puberta.

No a na tej Šírave boli kolotoče. Ja som tu už napísal, že kolotoče sú mierkou mojej odvahy. Nikdy v živote som nesedel na retiazkovom. A teraz som si hovoril, že sa to zmení. Že sa na ten retiazkový minimálne pozriem detailne. Poviem rovno, nebolo času. Ak si hovoríte teraz čosi o odvahe, tak to pŕŕŕ. Fakt. Ani jedna voľná sekunda.

Čisto teoreticky ak by taká voľná sekunda bola tak by som išiel. Lebo z diaľky som videl okrem retiazkového kolotoča ešte také jedno čudo. Svietila na tom hviezda a v nej bolo napísané: Hviezda. Teda Star. Tá hviezda bola star, ale išlo o kladivo. Všetci dospelí a normálni sme to volali kladivo. Nesadli by sme si na to ani zadarmo.

Točilo sa to okolo seba. Teda tak, že ste viseli dole hlavou. A na pár sekúnd sa to pri jednej otočke aj zastavilo. V tej polohe dole hlavou. Nie na pár sekúnd. Presne na desať. Viem to. Sedel som na terase a vždy keď sa z kolotoča ozval rev začal som počítať. Jedenadvadsať, dvaadvadsať, triadvadsať až do desaťadvadsať.

To dvadsať sa počíta len preto, že je to sekunda. Akože taká sekunda trvá toľko kým sa povie dvadsať. Viem, že je to nevysvetliteľné, ale tak ma to učili v škole. A tak sme to robili v detstve, keď sme hrali skrývačky. Ale teraz nejde o skrývačky. Ide o to, že nikto normálni by sa nedal v dvadsaťmetrovej výške zavesiť na desať sekúnd dolu hlavou. A ešte by za to zaplatil.

„Tato, potrebujem nejaké drobné, ideme na kolotoče“ povedala mi dcéra. „dúfam, že nevlezieš na kladivo“ povedal som dcére výchovným tónom a otvoril som peňaženku. Viem, že normálny otec, ktorý nemá panickú obavu z retiazkového kolotoča a zároveň má aspoň sekundu voľného času by tam s dcérou išiel. Ale ja som fakt nemal ani sekundu.

Sedel som na terase, lebo som akurát nemal do čoho pichnúť a ozval sa ten rev. Jedenadvadsať, dvadvadsať, triadvadsať. A potom som už nepočúval. Zdalo sa mi, že ten rev spoznávam. Tak reve moja dcéra, keď na ňu akurát revem a to je v rámci toho, že je vo veku keď sa v nej bije malá žena s veľkým deckom. Ale hlasnejšie. Teda teraz to bolo hlasnejšie. Ako cez reproduktor, ktorý na kolotoči vyhráva aktuálne hity. Keď kladivo viselo dolu hlavou tak tú hudbu nebolo veľmi počuť. Teraz ju nebolo počuť vôbec.

Potom to skončilo a bolo zase počuť hudbu. A potom sa mi zdalo, že sa to už stalo. Hovorí sa tomu deja vu. Sa mi zdá. Lebo z kolotoča sa zase ozval ten zvuk. Jedenadvadsať, dvaadvadsať a dosť. Ten hlas som zase spoznal. A vtedy som si povedal, že to určite nemôže byť moja dcéra. Jednak v mojej dcére musí byť zakódovaný genetický odpor k retiazkovým kolotočom a jednak by si predsa nesadla dvakrát na to z čoho vreští ako pri riešení rodinnej krízy. Plus reproduktor.

Upokojil som sa na tej terase a povedal som si, že nie som jediný chudák otec na tomto svete a že podobné zvuky vydáva aj iné dieťa. Ale moja škodoradosť mala len krátke trvanie. Z kolotočov sa vracali naše deti a medzi nimi svietila biela tvár mojej dcéry. Nepotreboval som sa nič pýtať: „Ty si na to vliezla dvakrát“ oznámil som dcére. „Musela som, mňa Kristi stále ukecá“, hodila to dcéra na dcéru našich priateľov. „Najprv ma tam vliekli násilím aby som im povedala aké to je“. Moja dcéra bola s Kristi testovacím elementom. „A?“ opýtal som sa. „Otrasné“ povedala dcéra. „Tak potom načo si tam vliezla druhý krát?“ nedalo mi. „No, lebo som im samozrejme povedala, že je to super“. Bolo mi to jasné. Moja dcéra aby sa všetkým pomstila vliezla na kladivo ešte raz. Kristi biela nebola. Kristi je adrenalínový tip.