"... výstava chce ukázať vývoj Slovenska, s dôrazom na každodenný život jeho obyvateľov," píše sa v propagačnej brožúrke. "Ide o akúsi prechádzku uplynulým storočím, kde sa návštevník zoznámi tak so spôsobom života rodiny na začiatku storočia, ako i so životným štýlom v čase veľkej urbanizácie druhej polovice 20. storočia a najvýznamnejšími dokladmi nebývalého rozvoja slovenskej kultúry. Bokom nezostáva ani politický vývoj." Veru nie. Ten je v epicentre, na úkor podrobnejších správ o rozvoji materiálov a technológií, hlavne informačných, a tiež rozvoji vzdelávania.

Napriek tomu je výstava (tu o nej píšu viac) hodná pozornosti a množstvo informácií sa nedá obsiahnuť pri jednej návšteve. Jej tvorcovia totiž zvolili rafinované, priestorovo úsporné prezentačné boxy, kde na čelnej strane beží dokumentárny film Slovenského filmového ústavu z príslušného obdobia, v šuflíkoch pod monitorom sú uložené artefakty a na vysúvacích nástenkách po bokoch boxu fotografie a písomnosti. Všetko je perfektne označené a popísané v slovenčine aj angličtine. Čas na štúdium informácií jedného boxu - min. 15 minút a je ich tam ... veľa.

V boxe venovanom obdobiu krátko po WWII sa návštevník napríklad dočíta, že zo Slovenska bolo deportovaných asi 33 tisíc Nemcov a 90 tisíc Maďarov a importovaných asi 60 tisíc Slovákov. Možno som len bola nepozorná, ale z deporácií Nemcov na vysúvacích nástenkách fotografie neboli.

Nepriamou súčasťou výstavy je expozícia satirickej tvorby slovenských výtvarníkov. Vzhľadom na to, že v médiach dostávajú priestor furt tí istí - tuším dvaja - človek žasne, koľko ich je.

Tu je kúsok z výstavy obrazom, slovom už nie. 

Optimistické entreé. Meštiacka domácnosť v ružovom, začiatok 20. storočia.

Slovenský štát. Tajná pravda o kresťanoch odhalená :-)

Dáma z Fchansúska si fotografuje predvojnovú predvolebnú politickú propagandu. Môže su ju porovnať s tou, ktorá dostala na výslnie Sarkozyho.

 Svojou teatrálnosťou vyvoláva časť výstavy venovaná novemberu 1989 rozpaky z jej neúprimnosti. Ale ako sa píše v brožúrke, výstava má poskytnúť priestor na premýšľanie.

(p.s., predsa len ešte dačo: V časti venovanej rozvoju kinematrografie stojí za pozornosť ukážka z nemého filmu Jánošík. Prístupná je na monitore s foto a videodokumentáciou a je politicky nekorektná)

 ---------

Keď budú budúci historici hodnotiť 20. storočie na Slovensku, nebude ich zaujímať nejaký Šrobár, Tiso či Gottwald. Pre nich bude - v rámci obrazu ľudskej civilizácie - 20. storočie dobou ropnou. Tak ako sú minulé dejiny dobou kamennou, bronzovou či železnou. Na výstave sa však jedinému slovenskému reprezentantovi doby ropnej, rafinérii minerálnych olejov Apollo, miesto neušlo. Jedna z prvých európskych rafinérií zostala zahrnutá do krátkeho všeobecného konštatovania o tom, že priemyselná revolúcia predsa len dorazila aj na Slovensko.

Bratislava bola ku koncu 19. storočia, keď  v Clevelande Rockefellerovo ropné impérium požieralo jedného konkurenta za druhým - ospalou dierou. Nápad vybudovať na strategickom mieste v Mlynskej záhrade pri Dunaji rafinériu mal Árpád Spitz z budapeštianskej Hazai banky a získal od bratislavských radných výhodné podmienky. Tri roky pred nástupom 20. storočia už rafinéria produkovala benzín (pre prvé autá na slovenských cestách), petrolej na svietenie, oleje, asfalty, parafín na sviečky a ľad hlavne pre rybný trh, aby Bratislava nesmrdela ako stará treska.

A sme v 20. storočí, o ktorom pojednáva výstava. V roku 1903 sa v Bratislave objavila európska technická novinka - ropovod z rafinérie do prístavu. Firma Apollo kúpila tri vlastné tankové lode a jej akcie sa obchodovali na Viedenskej burze. Počas WWI sa rafinérii zvlášť dobre nedarilo, pretože armáda sa spoliehala na kone a z ropy nepotrebovala takmer nič. Situácia sa zhoršila počas povojnovej hospodárskej krízy, keď platil tzv. systém viazaného hospodárstva a Apollo nemalo dostatok ropy. Rafinéria vtedy zamestnávala len 22 robotníkov, ktorí prakticky iba strážili zariadenia. Na rozdiel od mnohých firiem na Slovensku však Apollo nebolo zlikvidované, len hybernovalo.

Po zrušení viazaného hospodárstva rafinéria v roku 1926 ožila a o rok už investovala do nových zariadení. O dva roky neskôr sa stala súčasťou Société Française de Pétroles de Tchécoslovaquie. Väčšinu akcií parížskeho holdingu vlastnil americký Rockefellerov koncern, a tak sa aj Apollo stalo súčasťou tohto omračujúceho globálneho impéria.

Krach na newyorskej burze v októbri 1929 si rafinéria Apollo ani nevšimla. Až v roku 1932, keď Rusko zastavilo dodávky ropy, bolo zrejmé, že sa niečo deje. Rafinéria mala základnú surovinu len z hodonínskych ropných polí, čo pokrývalo malú časť jej kapacity. Situáciu vyriešilo spracovávanie gbelskej ropy, ako aj ropy z Rumunska a Texasu. Apollo v tom čase predávalo motorové palivá na 66 čerpacích staniciach. Na cestách Slovenska sa objavovalo čoraz viac áut a bolo treba aj oleje a asfalty. Rafinéria prosperovala.

V marci 1939 odhlasoval slovenský snem samostatnosť Slovenskej republiky a od francúzskeho majiteľa, de facto od Rockefellerovho koncernu, kúpila všetky akcie Apolla nemecká IG Farben.

V septembri 1939 sa začala WWII. Na rozdiel od WWI sa však ropa a ropné výrobky stali strategickými surovinami poháňajúcimi armády. Rafinéria Apollo sa začala intenzívne rozvíjať. Nemecký vlastník rafinériu zmodernizoval a rozšíril jej kapacitu. Zdokonalila sa rafinácia petroleja a motorovej nafty, v Apolle vybudovali modernú selektívnu rafináciu oleja fenolom atakďalej. V tom čase v nej pracovalo vyše 600 ľudí, prevažne Bratislavčanov.

V roku 1944 už spojenecké vojská takmer všetky rafinérie v Európe vybombardovali. Na Apollo prišiel rad v júni 1944. Kobercového náletu v troch vlnách sa zúčastnilo vyše 120 bombardérov a na Apollo nahádzali skoro 300 ton 250- a 500-librových bômb. Keďže sa z toho dosť dymilo, nejaké bomby padali aj inde ako mali. Celkovo prišlo o život asi 200 ľudí. Na túto tragickú udalosť sa viaže mýtus, že nemecké vedenie rafinérie úmyselne nevyhlásilo poplach. Sotva to môže byť pravda, lebo medzi 78 pracovníkmi rafinérie, ktorí sa stali obeťami bombardovania, bol aj hlavný nacistický ideológ Rudolf Prokscha (toho musel údajne riaditeľ rafinérie Erhard  Willig často brzdiť, aby príliš ideologicky nebesnel a nenarúšal chod rafinérie). Po kobercových náletoch bola rafinéria na 80 percent zničená, ale pracovníci, ktorí bombardovanie prežili, už o dva mesiace uviedli do chodu najdôležitejšiu prevádzku - destiláciu.

V marci 1945 rafinériu ešte raz bombardovali sovietske vojská, ale už tam prakticky nebolo čo ničiť. Vzápätí bola rafinéria znárodnená. Za zmienku stojí, že riaditeľa Williga, ktorý odišiel do Nemecka, si veľmi rýchlo našli Američania a urobili z neho šéfa veľkej rafinérie v Hamburgu. A prečo tiež nepomenúť, že rafinéria zachránila pred deportáciami časť starých prešpurských Nemcov, pracovníkov rafinérie. Mali výsadu podieľať sa na jej obnove formou nútených prác.

Slovenský ropný priemysel bol po WWII paralyzovaný. Najvýznamnejším momentom rozvoja povojnového Slovenska sa stalo sprevádzkovanie ropovodu Družba v roku 1962, ktorým sa z Ruska do novej rafinérie vo Vlčom hrdle valili milióny ton ropy. Sa o tom síce nehovorí, ale to na pravde nič nemení. Vďaka ruskej rope malo Slovensko nielen rafinériu, ale aj petrochémiu takmer na úrovni západných štátov. Z nej pochádzajú aj plastové šperky na výstave Ako ? sme žili v "socialistickej dievčenskej izbičke", a tiež plastové podložky s frézovaným secesným vzorom, ktoré sme dostali pod šálky v múzejnej kaviarni. Naposledy som také videla u starej mamy niekedy v polovici 70 rokov, mala ich ako súpravu s obdĺžnikovou táckou a ich zásadne nepoužívala, lebo ako človek porcelánovej éry k nim nemala dôveru.

No ale späť k rafinérii Apollo, ktorá pomohla Slovensku dobehnúť vlak priemyselnej revolúcie. Pardon, auto priemyselnej revolúcie.

 Tridsiate roky. Pri plote rafinérie Apollo v Mlynskej záhrade (dnešné Presscentrum ... nie, už J&T budova a priľahlé okolie) boli nádrže na produkty. Gigantická nádrž na ropu bola vybudovaná v prístave v roku 1942, o dva roky neskôr dostala plný zásah.

 Turbína v Kesselhause - teplárni rafinérie.

Rektifikačné kolóny destilácie benzínu.

 Technické zariadenia ľudí fascinujú z jedného zásadného dôvodu - vyrábajú peniaze.

Stav rafinérie v júli 1944, krátko po spojeneckom bombardovaní.

Júl 1944. Veselé skupinové foto odpratávacej čaty s nevybuchnutou bombou. Ľudia si zvyknú na všetko.