To malé dievčatko z obrázkov Iraku, ktoré som videl ešte nevedelo nenávidieť. Bolo iba hladné a malo strach. Vôbec nevedelo prečo všetci kričia a plačú. Ešte nemalo šancu pochopiť čo je to vojna. Nevedelo ani čo je to mier. Malo v očiach otázku. Ale nechcelo aby jej niekto odpovedal. Vedel som, že keby to malé dievčatko malo takú moc, že všetci by začali myslieť tak ako ona tak by tam nemuseli naši vojaci byť. Boli by tam totiž zbytočne. Aký paradox, že v očiach malého dievčatka vidím budúcnosť nie jej krajiny, ale celého sveta a jej otec ma chce zabiť. Prečo ? Neviem. Možno kedysi sám mal v očiach to isté a potom sa niečo stalo. Prišla vojna, ktorá nemusela byť. Utópia však. Hovorí sa, že je zbytočné plakať nad rozliatym mliekom. Tak prečo plačem keď vidím tieto deti. Prečo plačem keď vidím aké beznádejné je bojovať. Oplatí sa vôbec bojovať?

            Smutné, že svetu vládne egoizmus, pýcha, pohodlnosť a nikto sa ani nezamyslí ako ľahko sa dajú riešiť konflikty. A hneď sa bojovať oplatí. Ja nie som vojak, som iba občan, ktorý verí. Verím štátu a verím Bohu. Zvolil som si slobodu. Mnohokrát som sa zamýšľal čo to slovo sloboda vlastne znamená. Prechádzal som si myšlienky veľkých mysliteľov a stále som nedokázal pochopiť čo je to sloboda. Kto mi to povie? Už neviem. Som vraj slobodný občan v slobodnom štáte a pritom ani neviem čo to znamená. Nikto mi to ani nevedel vysvetliť.

            Zúfalý, oklamaný a plný otázok hľadajúc význam som už nevedel za kým mám ísť. A pritom to bolo také jednoduché. Hľadal som definíciu slobody a pritom sloboda bola definíciou detských očí, ktoré sa nevedeli hnevať. Také ťažké by bolo prijať že malé deti vedia najviac o slovách ako sú láska, sloboda, odpúšťanie, mier a život. Nikto z nás dospelých to ani nikdy neprijme.

A preto máme vojakov, ktorí musia strážiť tieto hodnoty, ktorí vidia v detských očiach zmysel toho prečo zdvihnúť zbraň k lícu a zabiť. Vojakovi tiež nezostáva nič iné ako veriť očiam, ktoré neklamú. Naši vojaci sú v Iraku práve kvôli tomu aby deti mohli jesť a aby deti videli čo môžu mať a čo môžu zmeniť. Nie ani toto nevie vojak. A pritom je to také jednoduché.

 Spýtali ste sa niekedy človeka, čo ho najviac poteší? Ja nie. Rozmýšľali ste nad tým? Ani ja. Tak čo to môže byť? Pochvala za dobrý čin? Iste stúpol som v niekoho očiach a teraz niekde v kútiku čakám, že sa mi to nejako vráti, pretože sa mi to môže vrátiť. Aj ja by som to predsa vrátil. Také zvláštne, že keď sa mi to nevráti kladiem si veľakrát otázku načo som to vlastne robil. Nie je to egoizmus? Je. Ale taký zdravý, ľudský. Každý má právo takto myslieť. Dobrý čin to asi nebude. Alebo, že by to predsa bol on. Skúšali ste už niekedy podať záchrannú ruku malému dieťaťu. Skúste si to predstaviť. Máte? Čo nám dá to dieťa. Nič, iba úsmev. A ani nič iné nebudeme čakať. Také dieťa nevie prečo sme mu dali najesť. Vie len, že ak to tak je tak to tak asi malo byť. A nič za to nesľubuje. Ale vojak vie, vidí, počuje, cíti. Ako veľa mu to dieťa dáva týmto úsmevom. Dáva mu nádej. Nádej, že keď naši vojaci odídu z Iraku práve deti, ktorým podali ruku, zabezpečia budúcnosť a oni sa už nikdy nebudú musieť vrátiť. Takto málo stačí aby sa riešili konflikty. Stačí sa pozerať očami detí. Stačí myslieť ako dieťa. Byť vojakom. Vojak je vlastne veľké dieťa. Má otázky ale nečaká odpoveď. Musí veriť, že rozkazy, ktoré vykonáva sú najlepším riešením problémov. Ak by pochyboval a prestal veriť, začal by podozrievať, začal by kontrolovať, začal by sa pýtať a začal by nenávidieť. Vojak vie, že sloboda sa nezaobíde bez zodpovednosti. Pretože, sloboda a anarchia sa odlišujú práve o zodpovednosť. Ísť cestou slobody znamená prijať isté podmienky, prijať zákon, veriť. Tak ako dieťa počúva svojho otca lebo to tak má byť tak sloboda je matkou a zodpovednosť je jej sestrou. Je to taká dobrá teta, ktorá nám vždy u mamy všetko vyžehlí.

Ak v Amerike stojí Socha slobody mala by stáť na druhej strane sveta stáť socha zodpovednosti, aby každý človek pochopil. Mám slobodu ale musím to mať dobré aj u zodpovednosti.

Spomínal som, ak vojak prestane veriť začne nakoniec nenávidieť. A hlavne prestane byť veľkým dieťaťom, ktoré tak ako tie skutočné sú nádejou s väčšou právomocou a práve takéto deti malého národa akým Slovensko zaručene je, sú nádejou celého sveta. Nádejou sveta, v ktorom bývame my všetci ĽUDIA. My všetci, ktorí sme boli deťmi a zabudli sme na to.