Tak rada by som menila. Namiesto činiek sa učím dvíhať ruky a nohy. Namiesto nápojov na regeneráciu pijem lieky. A prisahám, že odteraz pre mňa vozíčkari znamenajú viac. Zaslúžia si to. Nikto nevie, čo ľudia ako ja prežívajú...

Bola som zvyknutá robiť všetko sama. Ísť 550 km s tromi deťmi. Možno som robila viac ako ostatní. Maľovala som. Behala. Vyšívala. Študovala som na vysokej škole...

A dnes? Dnes píšem namiesto prednášok do predtlačeného zošita. A pozerám sa do stropu, keď ležím. Na obrazy, čo som kedysi namaľovala. A vankúše, čo som kedysi vyšila... Depresie nemám. Iba zdravý rozum. Aj keď ten je niekedy na škodu. Len pohľad na nemocnicu ma vie rozhodiť. Našťastie, už to dlho nepotrvá.
A tam, kde robia zázraky, sa budú musieť posnažiť. Nevedia, kto im príde. Čakajú možno niekoho normálneho. A skromného...

Vraj budeme mať tvorivé dielne. Som zvedavá. A nedočkavá. Čo ma čaká. A neminie...
Slzy však ostanú doma. Chcem predsa chodiť. A tisíc ďalších vecí...