Bol zas deň keď tlačila depresia na mňa v plnej sile. Aj dýchanie mi spôsobovalo ťažkosti.Vzduch mi pripadal ako hmla presýtená dymom. Všetko bolo sivé a aj slnko nejak pohasínalo, keď som sa na neho pozrel a v tomto ťažkom rozpoložení čo už trvalo nejaký ten rok som sa už konečne dopracoval k rozhodnutiu to ukončiť, lebo sa to už nedalo vnútorne vydržať. Zobral som si devinu čo som zohnal od jedného známeho čo zoženie všetko, pravdaže som mu nepovedal načo to potrebujem a on sa aj tak nikdy nepýta a to je len dobre. Vybral som si miesto kde by som to chcel urobiť už dávnejšie, no ono chvíľu trvá pokiaľ sa človek rozhodne pre takýto čin. Tým miestom bola vždy zelená lúka na samote ďaleko mimo mesta. Keď som tam prišiel, tak som si sadol pod strom čo rástol na okraji lúky a oprel som sa o jeho starý kmeň. Vytiahol som devinu a pritom ako som si uvedomoval jej váhu, tak som trocha premýšlal o celom mojom živote, no aj keď už som moc nato nemal síl. Jej ocelový chlad ma trocha upokojoval. Neviem čím to je, že sa to tak v živote zvrtne, že sa vytratí sila na bojovanie o život. Všetko sa pokazí a už neni potom cesty späť, lebo depresia prerastie cez všetko čo ešte zostáva a potlačí každučkú iskru nádeje a šťastia. Ako som tam tak sedel a už som si prikladal hlaveň k spánku, tak som zaregistroval jemný náznak svetla v mojej duši a vtedy som ho uvidel. Sivého anjela so zlomeným krídlom. Čas ako keby sa zastavil a mne primrzol prst na spúšti. Sledoval som to ako spomalený film. Odrazu sa mi pohol prst a strela ukrutnou a zničujúcou silou vystrelila von. Uvidel som sa ako ležím v kaluži krvi bez života a ako postupne preniká moje telo chlad. Nemohol som už nič urobiť a mňa premkla ukrutná vnútorná bolesť a smútok. Keď som tam tak postával mimo svôjho tela a premýšlal som nad tým čo bude ďalej, tak sa pri mne objavil ten anjel so zlomeným krídlom a opýtal sa ma prečo som to spravil. Vysvetlil som mu svoju situáciu a že ja som už nevidel inú možnosť ako z toho von. Opýtal som sa ho kto je a čo tu robí? Myslel som si, že je niečo ako smrť. Lenže on mi povedal, že je mojím anjelom strážnym, ale ja som vôbec takúto odpoveď nečakal. Povedal mi, že sa ma snažil chrániť a pomáhať mi, ale ja som ho stále od seba odháňal, keď som nechcel pomôcť von z depresie a keď som už potom prestal bojovať. Týmto všetkým som spôsobil, že som mu zlomil krídlo. Dal mi ešte jednu možnosť, aby som to mohol napraviť a ja som to prijal. Povedal mi, že nech nikdy nezabudnem na to čo mi vždy rozsvietilo v duši slnko. Na tie nádherné veci ako západ slnka, rosa čo sa trbliece v ranných zorách, detský úsmev, padajúci dážď po búrke čo vyčaruje dúhu. A hlavne nech nezabudnem na lásku, nádej a kríž. Potom keď dohovoril sa na mňa usmial a ja som sa znova objavil na lúke, ktorá bola rozkvitnutá a opieral som sa o ten strom a mal som zbraň v ruke, ale ja som ju schoval a začal som vnímať nové rozhodné pulzovanie v mojívh žilách a keď som si uvedomil, že sa znová začínam tešiť zo života, tak som uvidel môjho anjela strážneho ako v opare a videl som, že už má obidve krídla zdravé a že už neni sivý, ale žiari svetlom nádeje.