„Tak, kto pôjde dnes odpovedať?“ opýtala sa učiteľka s miernym škodoradostným podtónom triedy. Samozrejme, nikto sa neprihlásil.

       „Nikto? Takže koho to tu máme? Bilane.“

Oliver prevrátil oči a vstal z lavice a pritom ho povzbudzujúco potľapkala po chrbte spolužiačka s ktorou sedel v lavici. Hovoril si: „Prečo zase ja!“ Prišiel ku katedre, položil žiacku knižku na učiteľkin stôl a postavil sa pred tabulu.

       „No... môžeš začať.“ Povedala učiteľka a obrátila sa k Oliverovi.

       „Takže. Bratislava je hlavným mestom....“

Vtom ho z odpovede prerušilo silné búchanie na dvere. Dvere sa otvorili: Bol to Pleš. Trieda vstala.

       „Bilane! So mnou!“ zahrmel Pleš.

„Nie!“ zastonal Oliver v duchu. Nevedel čo bolo vtedy horšie, či ísť s Plešom, alebo zostať a odpovedať z látky ktorú vôbec nevie.

       „Ale pán učiteľ. Oliver práve odpovedá.“ povedala učiteľka a mračila sa na Pleša za to ako vtrhol do triedy.

       „Toto nepočká!“ Povedal svojím typicky hrubým hlasom Pleš a potiahol Olivera za ruku. Bez slova ho vytiahol von z triedy. Silno mu zovieral rameno a ťahal ho po chodbe a schodoch až ku vstupným dverám.

       „Tu máš. A dúfam že to nebude dlho trvať.“ povedal učiteľ telocviku a predhodil Olivera pred mohutnú postavu muža ktorá stála pred dverami. „Máš šťastie že sme starí priatelia, ináč by som ho určite nechal tak! Mal odpovedať.“ Pleš sa otočil a odišiel.

Oliver sa chvíľu nemo pozeral na to ako Pleš odchádza a potom sa otočil na osobu pred ktorú ho Pleš tvrdo predhodil. Stál pred ním obrovský muž s čiernymi vlasmi a hrubými rysmi v tvári. Bol zadýchaný a v tvári mu bolo vidieť strach. Každú chvíľu sa obracal a skúmavo pozoroval okolie.

       „Tato?“ Oliver sa vyjavene pozrel na svojho otca Adama, ktorého ešte  nikdy nevidel takého nepokojného. „Čo tu robíš? A ty si kamoš s Plešom!?“ Oliver nevedel čo sa má opýtať skôr.

       „Všetko sa dozvieš, ale neskôr. Tu máš a dobre to stráž.“ Adam vložil Oliverovi do ruky nejaký okrúhly predmet a poriadne mu zovrel dlaň ruky v ktorej ten predmet držal. „Dúfam, že u teba to nenájdu.“

       „Ale kto?“ pýtal sa Oliver otca, ale márne, lebo on sa už ponáhľal preč. Rýchlym krokom prešiel chodníkom pred školou až na cestu. Tam sa poobzeral na všetky strany a nakoniec sa rozbehol smerom k nemocnici. „A čo vlastne nemajú nájsť?“ spýtal sa už tichšie samého seba Oliver a otvoril dlaň v ktorej doteraz pevne zvieral predmet čo sa podobal prívesku. Obracal si ho na dlani. Bol celý zo zlata a po oboch stranách sa v strede jasalo pár malých jantárov. Ako počul hlasité kroky učiteľa schoval prívesok a išiel rýchlo ku triede aby sa vyhol bolestivému stisku Pleša. Ešte teraz ho z toho ťahania po chodbách bolela ruka. Dnešnému dňu rozumel čoraz menej. Prišiel pred dvere svojej triedy zaklopal a vstúpil dnu.

       „Á, Oliver sa nám vrátil. Tak môžeš pokračovať v odpovedi.“ snažila sa učiteľka nachytať Olivera nepripraveného ale on iba bez slova prešiel cez triedu ku svojej lavici. Sadol si, a bližšie si poprezeral prívesok.

       „Bilane! K tabuli.“ opakovala neodbytne učiteľka.

       „Oliver.“ Nežne sa k nemu prihovorila plavovlasá spolužiačka Mária s ktorou sedel.

       „No?“ odpovedal Oliver potichu ale stále nedokázal odtrhnúť oči z prívesku. Vtedy zazvonilo a väčšina žiakov radostne zakričala a zdvihla sa zo svojich stoličiek.

       „Máš šťastie. Pôjdeš nabudúce.“ Odvrkla učiteľka a odišla.

Takto sa vliekol celý deň až konečne prišla posledná hodina a posledné zvonenie toho dňa.

       Prišiel druhý deň a Oliver sa necítil zrovna dobre ale do školy ísť musel. Celý deň prebiehal ako ostatné, len Oliver sa snažil vyhýbať kontaktu s ostatnými spolužiakmi. Deň sa tiahol a Olivera to neskutočne nudilo. Na Oliverove potešenie sa deň už končil a posledná hodina sa pomaly, ale isto blížila.

       „Takže deti,“ prihovorila sa matematikárka žiakom, „otvorte si zošity a skontrolujeme si spoločne úlohu.“ Učiteľka matematiky bola jednou z najmladších učiteliek na škole. Bola vysoká s čiernymi vlasmi a stále nosila obdĺžnikové okuliare ktoré sedeli na jej malom nose. Učiteľka sa prešla po triede aby zistila koľko ľudí nemá úlohu. Nakoniec sa zastavila pri jednom žiakovi ktorý podľa všetkého úlohu opísal.

       „Toto si robil doma?“ opýtala sa ho učiteľka, aj keď sama poznala odpoveď.

       „Jasné.“ nie moc vydarene zaklamal Oliverov spolužiak.

       „Vážne? No uvidíme. Takže k tabuli a...“

Vtedy ju prerušilo hlasné buchnutie. Otočila sa a uvidela Oliverovu hlavu bezradne ležiacu na lavici. „Preboha! Čo to bolo? Mária, čo to má znamenať?!“ nechápavo pozerala učiteľka na Olivera. Takisto nechápavo pozerala na Olivera celá trieda.

       „Ja neviem.“ odpovedala svojím jemným zamatovým hlasom Mária. „musíte sa ho opýtať sama.“

Učiteľka sa priblížila k Oliverovi a snažila sa zistiť čo sa s ním stalo: „Bilane! Hej! Odpovedaj! Vie niekto čo sa mohlo stať?“ opýtala sa nakoniec triedy. Celá trieda jednohlasne odpovedala: „Nie.“

       „No tak, nerob blbosti!“ snažila sa ho prebrať k životu aj Mária. Ale keď Oliver ani po niekoľko pokusoch neodpovedal a nevstával, učiteľka spanikárila, a nervózne mykala s Oliverom po lavici. Keď už vyzerala na zrútenie, prudko otvorila dvere triedy a rozbehla sa po chodbe k riaditeľni. S beznádejou v očiach bežala po chodbe. Vtedy sa Oliver prebral. Zdvihol hlavu ale stále mal zatvorené oči. Keď ich otvoril zakryl si rukami ústa, rýchlo vstal a rozbehol sa cez triedu a cez stále otvorené až na chodbu. Míňal jednu triedu za druhou až kým netrpezlivo neotvoril dvere na chlapčenské záchody Zatiaľ čo z Olivera prechádzal na svet jeho včerajší obed, učiteľka aj s riaditeľkou sa vrátili do triedy.

       „Tak? Kde je?“ opýtala sa riaditeľka. Riaditeľka bola vysoká žena s blond prefarbenými vlasmi a prísnym výrazom v tvári. Rada nosievala červený sveter, ktorý celá škola považovala za komunistický.

       „No, len sa naňho pozrite.“ Priblížila sa pomerne upokojená učiteľka k Oliverovej lavici v ktorej bola už len Mária. „Čo? Kde zmizol?“ znovu začínala odpadávať. „Keď zistím že len simuloval, tak mu dám dvojku zo správania!!! Čo dvojku, rovno trojku!“

       „No, ako vidím, neviete si poradiť s jedným problémovým žiakom. Myslím, že by sme sa mali porozprávať.“ Snažila sa udržať prísny tón riaditeľka.

       „Nie. Počkajte ja vám ho privediem.“ Začínala sa červenať učiteľka, ale ani sama nevedela či od zlosti ,či od hanby ,či od nervového kolapsu ktorý sa blížil. „Kde je?“ obrátila sa nakoniec učiteľka na triedu

       „Podľa toho ako vyzeral, išiel asi na záchod“ stroho jej odpovedala Mária.

       „Ja mu dám.“ Nahnevane odvrkla učiteľka a spolu s riaditeľkou vyšli z triedy. V triede okamžite začala veľká diskusia. Riaditeľka prišla k dverám chlapčenských záchodov. Dvere skoro nevydržali prudký pohyb Riaditeľkinej ruky ktorým dvere otvorila.

       „Bilane!“ ozvala sa zozadu učiteľka. No nikto neodpovedal keď išli ďalej uvideli v jednej kabínke nehýbajúce sa Oliverovo telo.

       „Tak toto vyzerá zle.“ Pokojne skonštatovala riaditeľka. „Helena, zavolajte sanitku.“ Obrátila sa stále pokojná riaditeľka na učiteľku.

       „Samozrejme.“ Povedala už dosť vystresovaná učiteľka a vyšla zo záchodov.

       „No tak to som vážne zvedavá ako toto vysvetlím.“ Povedala riaditeľka a pozrela sa na Oliverovo telo „Myslím že sa to už začína. Môže to byť ešte zaujímavé.

Oliver Bielovič