Ani som si nemyslela, že budem v Ríme objavovať aj čosi iné ako umenie a históriu. Pravda, ak nepočítam objavovanie nových chutí zmrzlín, o čom ešte reč bude.
A tak, možno i náhodne, hľadajúc čosi iné, objavili sme čaro rímskych parkov.

 

Zistila som, že tie v Ríme sú nemenej krásne ako v ostatných talianskych mestách.
Hoci im chýba učesanosť anglických parkov a rafinovaná dekoratívnosť parkov francúzskych, nezaostávajú za nimi ani o kúštik.  Dýcha to v nich slobodou - takou milou nedbanlivou zanedbanosťou, ktorá im dáva nezabudnuteľný punc romantiky.

 

Sú to parky vhodné na snenie. Parky, v ktorých sa oddá zavrieť na chvíľu oči, započúvať sa do zvukov, ktoré vydávajú listy a konáre stromov, alebo plávajúce kačky a labute vo vode.

 

 

Na lavičkách sedia Rimania. Po chodníkoch sa preháňajú deti na bicykloch alebo turisti na štvorkolkách. Stačí však zísť z asfaltovej cestičky a môžete si vychutnávať samotu.
Jazierka obkolesené starými stromami, na brehu ktorých sú drobné stavby, pripomínajúce slávnu antickú minulosť mesta.  Vrelo odporúčam pri návšteve Ríma nevynechať. Hoci si cez ne skrátiť cestu k nejakej galérii či slávnej vile.
Tu si odpočinie aspoň na chvíľu váš zrak od toho nekonečného množstva podnetov, ktoré toto mesto na každom kroku ponúka.