Dnes sa mi stala celkom zaujímavá a skôr komická ako tragická situácia. Občas ma decká veľmi hnevajú a to najmä tým, že sa nedokážu sústrediť och. Hm a keďže straaašne, ale straaašne nerada študentov karhám (čo však v poslednom čase v podobe prehovárania do duše alebo rezignáciou aj robím :(( ), zneužila som na túto príležitosť Gogoľa a Bašmačkina :))
    Je veľmi náročné zaujať pozornosť celej triedy a navyše ľudí, ktorí by celú literatúru najradšej zahodili niekam do koša. Bašmačkin mi však pomohol, až moji študenti netušili, či ešte stále hovorím o poviedke Plášť, alebo o ich vzťahu ku mne.
    Išlo totiž o to, že Bašmačkin ako hlavná postava tejto smutnej poviedky, je typom bezvýznamného a biedneho človeka žijúceho vo veľkomeste, ktorý ako mnohí iní túžia po nepatrnom úspechu, uznaní a kariére. Možno si poviete, že sú to povrchné veci, ale aj ja  ako jeden  z ľudí žijúcich v dave potrebujem cítiť, že moja práca nie je zbytočná, že ja sama robím niečo, čo sa nerozplynie v nekonečne slov a dojmov.  Bašmačkin navyše trpel ponižovaním zo strany kolegov, ktorí si ho vôbec nevážili :(
    Zmenil to jeden plášť, nebol to neviditeľný plášť, ako si mysleli moji študenti, ale naopak, plášť, ktorý ho vrátil späť do života, po akom túžil :)
    Nakoniec ho však o ten plášť okradli, on prechladol a zomrel bez toho, aby si to niekto v jeho práci všimol :( smutný príbeh, nie? Rozprávala som im o úcte k človeku, jeho práci a pocitoch tak intenzívne a pravdepodobne aj expresívne, že sa ma jeden študent opýtal, či sa ešte stále rozprávame o tejto poviedke. Pravdou bolo, že ani nie, chcela som im naznačiť niečo viac, čo ma na ich správaní trápi a ubíja. Pochopili to :)
    V závere som im čítala aj jednu ukážku: "Nikdy nespravil ani jedinú chybu, ale keď ho spolupracovníci drgali do rúk, prosil ich: "Nechajte ma, prečo mi tak ubližujete?"". Keď som pri poslednej vete zvýšila hlas a pozrela sa do tichej triedy, chlapec v prvej rade  mi pošepol: "Šššš, pokoooj" :))) Asi som to trošku prehnala, hm.
     Naozaj ma nahnevali, neplánovala som svoju hodinu zneužiť (predovšetkým) na prevýchovu a viem, že zajtra budú rovnako hluční a nesústredení, že si vykričím pľúca a že moje slová možno zaniknú niekde v priestore medzi dvomi svetmi. Ale nik vás nenaučí, ako zvládať disciplínu a toto chvíľami naozaj nestojí za tú námahu. No možno sa niečo predsalen zmení.
    Len sa bojím, že tým niečím budem ja sama.

...alebo ako končí Bašmačkin: "Zmizla a stratila sa bytosť, ktorú nikto nechránil, nikto nemal rád, o ktorú sa nikto nezaujímal".