Nemám čas baliť baby po baroch (abstrahujúc od toho, že som to nikdy nevedel a pošťastilo sa len za čas, keď sa nejakej uľútilo) a tak som si možno našiel vlastnú, ktorá, hoci vytrvalo tvrdí, že našla mňa je v skutočnosti rovnako stratená a tak spolu tak nejak márne dúfame, že tie reči o magnetizme sú len obyčajné sprostosti a nemusia to byť vždy len protiklady, ktoré sa priťahujú (ak, samozrejme, nie je absentujúce péro u ženy dostatočným protikladom k mužskosti, hoci tu by mnohé typy ako bývalí moderátori a súčasní pornoherci pokojne mohli protestovať).

Nemám čas šukávať teraz už len tú jednu, lebo nemám čas ísť kúpiť kondómy. Nie, žeby to s nimi bol bohvieaký pôžitok, ale vždy ma viac bavilo pozerať, ako sa spraví ona (a tentoraz nech hocaká) než sa po vlastnom vrchole vyčerpane zvaliť vedľa nahého tela a snažiť sa zosúladiť myšlienky aspoň natoľko, aby som budil dojem ako-takého záujmu predtým, než ich kecacia nálada prejde a snáď potom zaspia na niektorom z mojich pliec voňajúce tou zvláštnou posexovou vôňou, ktorá mi zakaždým rozšíri nozdry.

Mám rád len tak hlúpo pozerať na hviezdy, pofajčievať a pozorovať ju zaliatu mesačným svetlom. Hebkú pokožku a vlnité vlasy a husté chĺpky, ktoré si nevie poriadne oholiť. A nemám čas.

Nemám čas na spánok. A nemôžem spávať. Rozmýšľam, koľko nešťastia plodím a koľko ho ešte bude kým skončí táto elégia a môžem len dúfať, že to bude dobré. Každý deň vidím ako sa z arogantných parchantov, ktorí by mi pred pár dňami ani nepodali ruku stávajú moji neochotní poslucháči a najradšej by som ich poslal do piče. Poriadne, tupo avšak s o to väčšou chuťou. Keď za mnou posielajú tie svoje kurvy, ktoré kefúvali keď sa darilo a teraz sú im k ničomu. Čistý náklad. Spolu s pankahrami, ktorých splodili a predstavujem si, ako všetky tieto domnelé krivdy, čo na nich padajú dostávajú novú podobu, ktorou je moja tvár s oslovením „pán inžinier“.

Keď spojenie „Pán inžinier“ a „mám deti“ tak dostáva úplne iný význam, kedy sa všetci tí páni v sakách a dámy v kostýmoch od zvučných mien rôznych značiek z obchodných domov, okolo ktorých pán inžinier chodí len peši snažia obrániť svoje hriechy ružovučkými telíčkami, ktoré žiaľ za nič nemôžu. Ách, dráma.

A tak rozmýšľam. Kde sa berú, všetci tí ľudia tak neochotní brať na seba zodpovednosť, za vlastné činy. Skrývajúci sa za okolnosti, hlúposti, či nemluvňatá. Rozmýšľam, že kresťanstvo má skvelý marketing, keď všetkému tomuto humusu v ľudskej koži sľubuje, že zaň preberie všetku zodpovednosť, pričom stačí pár ráz do roka zájsť porozprávať o tom, čo ma trápi chlapíkovi, ktorý zavrhol svoju prirodzenosť pre pochybný majestát. A že to budovanie socializmu má marketing skoro tak dobrý.

Zamyslenia nad ničím a pochabý smútok nad tým, že som rovnaký a tak je to väzenie nazývané súčasnosť o to silnejšie.

Uvedomujúc si svoju malosť však nemám čas.

Hľadať hrdinov.