Nemôžem si pomôcť, ale tie rána v našom aute bývajú fakt úžasné. Dievčatá hádžu do svojich hláv informácie z učebníc, ktoré narýchlo vyhrabali zo spodných šuflíkov svojich stolov. Môj drsňáčik sa snaží komunikovať so šoférmi v autách čo sa rútia závratnou dvadsať kilometrovou rýchlosťou pred ním do svojich zamestnaní a ja tíško sedím a snažím sa nepočúvať to chraptanie v mojich pľúcach a šumenie v ušiach, utieram slzy čo vypúšťajú oči, len tak samé od seba celkom mimo rozvrhu plaču. Nos ma páli, je úplne zafarbený  bez dotyku púdrového vankúšika na červeno. Aj Marfuša z Mrázika by mi mohla závidieť.

    Nedýcham, iba ťahám vzduch do pľúc, nepočujem iba zachytávam nejaké to šumenie okolo mňa,  nevidím, tak sa môžem preniesť do stavu hypnotického bdenia.

    Rušilo ma jediné, pesnička v rádiu ospevovala ženskú, hmm ani neviem ako, ale spojenie: „ si ako fronta v tescu“  prebrala k činnosti aj drsňáka a už to išlo, začal skladať jemu veľmi blízke básne. Už sa pokúšal niekoľkokrát o poéziu a vždy z toho vyšli perly, no kam sa hrabem ja s mojím blogom. Takže prirovnania „si ako rada na košíky pred lidlom o siedmej ráno“ alebo „štrbinka na mince na ženskom vecku“, nehovoriac o tom, že medzitým sa kričalo na tetu vo favoritke, aby sa kukala ako sa cúva a nestavala sa do pravej strany keď odbočuje vľavo, a tak vznikla krásna poetická báseň na pondelňajšie ráno. Takto som si dovolila dať ju do celku:

ukradnutá myšlienka

z rádia znie krása všednej ženy

si ako fronta čo pred tescom stojí

toto sa láska u mňa cení

si ako rada na košíky o siedmej ráno

len lidlom to akosi ani len nehlo

škárka na mince vécková

hodím tam cenťáky

nech sa láska už nevráti, a sakra či vráti?

tetula, do.... ako to cúvaš?

do speťáku kukaj!

nestavaj sa vpravo!

keď blikneš, že ľavá je tá tvoja

som pirátom ciest

prečo sa ma šoféri neboja?

Nedá mi na záver jeden postreh ľahký

Okno stiahni

Zážitok dopraj,

sladký, ranný

aj ostatným, nie len mne

nebuď taký skromný.

     Nooo je mi jasné, že páni velikáni poetický by ma prefackali a vrátili späť na zem, ale keď som musela, takéto perly zbieram na prednom sedadle vedľa môjho úžasného šoféra. Letmý bozk na pery vysušené studeným pražským vzduchom, a šup do práce. Keď už nie som celkom zdravá nech som aspoň zušľachtená, veď zajkovia z klobúka vravia: „ Práca šľachtí.“ Tak krásny šľachetný začiatok pracovného týždňa prajem, priatelia. J