Tête Rousse je malá drevená chata nachádzajúca sa vo výške  3 160 m n. m. Pretože ste s rozhodnutím váhali takmer do zotmenia, chata je už plná neváhajúcich. Je taká plná, že za úspech možno pokladať, ak sa v prvom kroku prepracujete aspoň do predsiene. To však nie je žiadna výhra, pretože stáť na jednej nohe, a aj to na cudzej, v priestore dva krát tri metre, kde sa neprestajne otvárajú a zatvárajú dvere a vzniknuvší prievan vám preniká hlboko pod vaše premočené šatstvo, nie je nič príjemné.

Aquille du Bionassay

Batoh odhodíte na pyramídu ostatných batohov, pretože je vám jasné, že s čímsi objemovo rovnako veľkým ako je váš trup sa vaše šance dostať sa do chaty rapídne zmenšujú. Po dvadsiatich minútach usilovnej, mravčej práce, za použitia lakťov a stúpania na nohy podľa možnosti najmä tým, ktorí sa už z mohutných trekových topánok vyzuli, sa postupne prepracujete do chaty.

To že ste sa dostali dnu má svoje pozitíva: nefúka tu, nie je tu zima, je šanca, že nebudete musieť platiť, pretože tak ako revízor v natrieskanej električke, ani chatár sa k vám neprepracuje.

Veľmi rýchlo zistíte aj negatíva: nie je tu čo dýchať a to čo dýchate sa nedá dýchať. Väčšina zo zúčastnených suší okrem iných zložiek oblečenia najmä ponožky porozvesované prakticky kdekoľvek. Stoličky, lavice a postele sú obsadené minimálne trojnásobne vyšším počtom užívateľov, než s akým rátali ich konštruktéri. A tak vám nezostáva nič iné len stáť a čakať, kam vás prúdy pohybujúcich a pretláčajúcich sa tiel nakoniec distribuujú. V chate Tête Rousse to dnes totiž vyzerá ako v bratislavskej električke smerujúcej do centra tesne po ukončení medzištátneho futbalového zápasu.

jeden z účastníkov výstupu

Keď ste sa konečne dostali z unášajúceho vplyvu hlavných prúdov toku ľudských tiel a vy s uspokojením zistíte, že vaša pozícia v chate sa stabilizovala, ozve sa močový mechúr. To, čo si v tej chvíli poviete sa nedá položiť na papier. Nezostáva vám iné, než sa vydať späť na cestu von z chaty a pevne veriť, že váš mechúr to vydrží ešte tých 20 minút. Keď sa vám po 40 minútach podarí uskutočniť návrat do chaty, zistíte, že váš partner pre vás ukoristil polovicu stoličky pri stole. To je základný predpoklad na to, aby ste si mohli uvariť polievku, ktorá by zohriala vaše vyziabnuté vnútornosti. Problém je v tom, že polievka i varič ležia na dne batoha, ktorý bol naposledy videný pred dvomi hodinami v predsieni. Vám neostáva len dúfať, že sa tam ešte stále, došliapaný a zahádzaný desiatkami ďalších batohov, nachádza. Vydáte sa teda opäť na cestu do predsiene a niektoré japončícke ksichty okolo ktorých sa znovu pretláčate, sa vám už začínajú zdať akési povedomé.

Keď sa po polhodine opäť prepracujete do predsiene, uvedomíte si, že by ste túto skutočnosť mali patrične využiť a idete sa von znovu vycikať, hoci vám vonkoncom netreba. Keď sa vrátite vysilený násilným vyháňaním aj tej poslednej ešte dostatočne neprefiltrovanej kvapky moču priamo z Henleho slučiek vašich obličiek, dáte sa do hľadania batohu. Dávno totiž už nie je tam, kde ste ho zanechali. Tak ako funguje kolobeh vody v prírode, tak funguje aj kolobeh batohov v predsieni. V praxi to znamená, že musíte v obmedzenom priestore, neustále sácaný tlačiacimi sa ľuďmi kompletne prehádzať všetky zúčastnené batohy, aby ste našli ten svoj. Pripodobniť sa to dá vyloženiu vagóna plného zemiakov. Keď batoh napokon nájdete - zajasáte. Má síce odtrhnuté nejaké popruhy, je došliapaný presne v tých miestach, kde ste mali uloženú krehkú Tatranku, ale je!

Col du Midi

Jasanie vás však rýchlo opustí, keď si uvedomíte, že ste opäť v tej nevľúdnej predsieni. Tu veru nič neuvaríte. Za úžasného vypätia síl zdvihnete teda batoh nad hlavu, pretože tam je relatívne najviac priestoru a začnete sa opäť prebíjať do chaty ako 1. československý armádny zbor cez Dukliansky priesmyk do vlasti. Po desiatich minútach, keď ste sa sotva dostali za dvere, sú vaše vztýčené ruky dokonale odkrvené a nemáte viac síl, aby ste batoh držali nad hlavou. Batoh nezadržateľne padá a usmievavý japončík, ktorý sa vám pri minulej ceste zdal byť povedomý, prestáva byť usmievavý. Ba dokonca sa vám prestáva zdať byť povedomým, pretože je akýsi menší - ale to len chvíľu, kým sa mu podlomili kolená pod ťarchou vášho batoha. Vyštekne na vás zopár japončíckych prudkých slov aké sa zvyknú vykrikovať v karate tesne pred zasadením smrteľného úderu a vy zatvoríte oči a čakáte kam to príde? Na ohryzok? Na solar? Pod brucho? Japončík však dnes asi nie je vo forme, pretože nenasleduje úder, ale vyhodenie vášho batoha opäť nad hlavy más. Chtiac-nechtiac sa pretláčate ďalej. Ale ďalej to nejde. Uviazli ste akoby v rybárskej sieti. Ale nie je to rybárska sieť. Je to deväť milimetrové horolezecké lano, na ktorom si niektorí už uložení jedinci sušia svoje zvršky. Lano vydržalo, veď je horolezecké, ale zvršky popadali do nenávratna medzi natlačených ľudí a aj vám pristáva na hlave jedna nie práve najčerstvejšia ponožka. Útrpne si vypočujete mnohonárodnostné nadávky spomedzi ktorých dominuje taliančina. Keď sa konečne dotlačíte aj s batohom k partnerovi, zistíte, že voľné polstoličkové miesto pri stole už nie je voľné a sedia na ňom traja Poliaci. Vyčerpane sa zrútite do kúta jedálne a zrazu zistíte, že sa okolo vás nečakane vytvoril úctivý pietny priestor, tak ako sa úctivo zvykne stáť v kruhu nad úmrtným lôžkom blížneho. Využijete moment prekvapenia a rozložíte si na nečakane získanom území spací vak. Je šanca, že do rána, ak aj nevyschnete, ak sa aj nevyspíte, aspoň prežijete.

Ráno vás víta nádherné počasie a vy takmer rovnako mokrý ako včera večer a nekonečne unavený a nevyspaný vyrážate na vrchol najvyššej hory Európy. To najhoršie už máte za sebou. Na ceste k dobytiu vrcholu by vám nemalo už nič stáť.

Kúsok nad Tête Rousse pri nástupe do exponovanejšieho terénu hrozí v neskorších predpoludňajších a popoludňajších hodinách možnosť pádu kameňov. Spomínaný exponovanejší úsek nie je o nič náročnejší ako Priečne sedlo vo Vysokých Tatrách. Nebezpečenstvo tohto úseku začína, keď je terén namrznutý, respektíve vtedy, keď sa po ňom hlava-nehlava chaoticky pohybuje nadmerné množstvo nádejných adeptov na pokorenie vrcholu. Masív Mont Blancu si každoročne vyžiada okolo sto ľudských obetí. Pravda, myslím tým všetky výstupové cesty, nielen túto „normálku„ cez Aiguille de Goûter. Nešťastný bol aj týždeň, počas ktorého som sa na Mont Blancu zdržiaval. Za tých pár dní zahynulo – a práve na „normálke„ – desať ľudí! Osem ľudí bolo údajne naviazaných na jednom (!) lane a jeden z nich, ktorý sa pošmykol, strhol všetkých ostatných práve v spomínanom exponovanejšom úseku pod Gutierkou. Okrem týchto ôsmich zahynuli aj dvaja Česi z Brna a krvilačné média túto správu pohotovo a s chuťou oznámili tým, čo zostali doma.

Moja pani manželka, o ktorej sa nedá povedať, že by práve holdovala pravidelnému sledovaniu Televíznych novín, samozrejme akurát túto správu musela zachytiť. Okamžite v jednej z dvoch spomínaných obetí pôvodom z Brna začala vidieť mňa, pretože zhodou okolnosti na Mont Blanc som sa vydal s partiou Brňákov – len inou. Nakoniec všetko vysvetlili nie lacné telefonáty medzi Chamonix a Bratislavou.

Nad chatou du Goûter nachádzajúcou sa vo výške 3 850 m n. m. sa začína montblanský ľadovec. Prespať možno v chate, ale len ak máte nocľah objednaný dlho dopredu. Ak nie, usteliete si na snehu v blízkosti chaty a zo stanu pozorujete nádherný západ slnka nad masívom Aiguille Rouge.

bivak neďaleko Gutierky – dnes tu je vraj už voľné bivakovanie zakázané...

pohľad na stany pri Gutierke (na najvzdialenejšom konci snehového hrebeňa)

Prípadne môžete vyšliapať ešte o čosi vyššie a použiť útulňu Vallot vo výške 4 360 m n. m. Nemal som v úmysle ju využiť, ale išiel som sa do nej pozrieť. Plechová búda s rozmermi najviac 4x4 metre je umiestnená na skalnom výbežku ako na stračej nôžke. Pomenovaná je po Josephovi Vallotovi, čestnom riaditeľovi Société des Observatoires du Mont Blanc a majiteľovi observatória Bosses pod Mont Blancom, ktorý bol v istom čase súperom M. R. Štefánika v jeho astronomických snaženiach na Mont Blancu.

útulňa Vallot (dnes je údajne zrekonštruovaná), v pozadí Midi

Keď som otvoril dvere útulne, zazrel som zopár v tme sa blýskajúcich očí, zacítil som nesmierny zápach a keď som sa rozhľadel, zbadal som aj neobyčajný neporiadok a kopu vnútri navŕšených smetí.  Pochopil som, že rozhodnutie spať v stane bolo správne.

Čierne trojuholníky na na pravej strane pohľadnice znázorňujú umiestnenie chát Tête Rousse, Aiguille de Goûter a Vallot (zdola nahor) a vlastne naznačujú aj výstupovú trasu na Mont Blanc tzv. normálkou.

Na vrchol sa vyráža za tmy, okolo druhej, tretej v noci. Ak sa príliš šuchcete (tak ako ja), zistíte, že niektorí museli vyraziť azda ešte o jednej. Na tmavých, skôr tušených, než videných svahoch Mont Blancu pozorujem len pohybujúce sa svietiace kužele vytvárané čelovými lampami rýchlejších lezcov.

Po chvíli sa naviažeme na  lano a vyrážame i my. Ľadovec na „normálke„ nepatrí z hľadiska výskytu trhlín k tým najnebezpečnejším, ale človek nikdy nevie. I záverečné hrebeňové úseky tesne pod vrcholom môžu v prípade silnejšieho vetra vytvárať isté nebezpečné situácie. Uvedomíte si to najmä keď sa pozriete dolu na jednu či druhú stranu. Lano tu teda má zmysel!

S prvými rannými lúčmi svetla sme na vrchole!

Radosť.

Chvíľka kochania sa čarokrásnymi výhľadmi.

Pocit, že stojíte na mieste kde pred vami a pred rokmi stál aj jeden z najvýznamnejších Slovákov v histórii.

A najmä čakanie na moment, keď na vrchole osamiete, aby ste mohli vykonať vrcholové foto bez zástupu cudzích ľudí v pozadí...

pohľad z vrcholu na taliansku stranu

pohľad z vrcholu na francúzsku stranu

Dole, až do Les Houches som zbehol na jeden záťah. Išlo o môj najväčší jednorazový zostup v jeden deň – cca 3 800 výškových metrov. Vpred, respektíve „vdol„ ma hnali ústa, žalúdok a mozog, ktoré sa korporatívne tešili na pivo. Niektoré iné časti tela sa so mnou po tomto rýchlom zostupe zas demonštratívne tri dni nerozprávali. Napríklad kolená.

zostup

17. júna 1905 vyrazila zo Chamonix na Mont Blanc výprava, v ktorej bol aj Milan Rastislav Štefánik, ktorý sa tým činom stal s najväčšou pravdepodobnosťou prvým Slovákom na vrchole najvyššej európskej hory. Debny s materiálom vliekli dvaja horskí vodcovia a osemnásť nosičov. Všetko bolo dokonale premyslené, pripravené. Hoci mali vystroj taký aký mali – teda na svoju dobu nič svetoborné, hoci tri noci bivakovali na ľadovci v expedičnom prístrešku zhlobenom z dosák, a dvesto metrov za výpravou sa odtrhla lavína, hoci jednému nosičovi omrzli nohy a všetkým sa od ultrafialového žiarenia spálila koža tak, že im začala hnisať a vredovatieť, hoci sa dostali do zúrivej víchrice nabitej elektrinou, nakoniec vďaka perfektnej organizačnej príprave dosiahli vrchol. Štefánik chcel z najvyššieho štítu Európy pozorovať Slnko a Mars.[1] Neskôr M. R. Štefánik vystúpil na Mont Blanc ešte päťkrát.

Zdroj fotografií:

pohľadnica

a 

PF

(Údaje o M. R. Štefánikovi použité z knihy: Ján Juríček: M. R. Štefánik, Mladé letá, Bratislava 1968)