Ak chceme naozaj nájsť riešenie financovania rôznych oblastí života, či už je to zdravotníctvo, sociálna oblasť, tvorba pracovných miest, alebo školstvo, musíme sa v prvom rade zbaviť ľudí, ktorí nie sú schopní postupného a hlavne naplánovaného rozvoja ekonomiky.

Treba otvorene priznať, že od roku 1990 sa pri moci striedajú ľudia, ktorí nemajú žiadne odborné základy a skúsenosti s riadením štátu, a ich jediným cieľom je vlastné obohatenie a slušný príjem bez väčšej námahy. Hoci pravicoví politici neraz tvrdia, že problémy štátnych podnikov sú zapríčinené faktom, že ich vlastní štát, nie je to pravda. Respektíve sa dá povedať, že nám hovoria týmito slovami niečo úplne iné - priznávajú, že nie sú schopní viesť štát a spravovať jeho majetok v prospech všetkých občanov Slovenska, lebo sú im prednejšie vlastné záujmy, prípadne záujmy rôznych skupín v pozadí politických strán.

Ak sa pozrieme napríklad na oficiálny životopis Ivana Mikloša, zistíme, že hoci je jeho teoretická úroveň vzdelania na vysokej úrovni, v praxi nikdy nemal zodpovednosť ani len za vedenie novinového stánku. Navyše, je už dvadsať rokov odtrhnutý od problémov reálneho života, a to zásluhou neustáleho pohybu v politike. Podobne je na tom väčšina ministrov, ktorí viedli rôzne ministerstvá počas uplynulých rokov. Ich jedinou kvalifikáciou na dosadenie bola politická príslušnosť, a tiché dohody v rámci rôznych koalícií. Nemôžeme sa potom diviť, že štát upadá, a hľadajú sa rôzne kaskadérske riešenia, ako naplniť jeho pokladňu. I to je dôvodom, prečo sa bránia zrušeniu imunity, pretože v rámci bežného podniku by už mnohí z nich dávno dostali výpoveď, prípadne znášali následky svojich nepremyslených a neodborných rozhodnutí. A treba priznať, že slovo zodpovednosť sa v ústach našich politikov objavuje len v dvoch prípadoch - v predvolebnej kampani, prípadne v čase, keď sa nachádzajú v opozícii.

Žalostný stav vo financovaní nemocníc, či sociálnom systéme je zapríčinený nezmyselným a chaotickým systémom pri správe financií, ktoré prichádzajú do systému. Stačí jednoduchý príklad -

ak by všetky prostriedky v systéme spravovala jedna inštitúcia pod dôslednou kontrolou štátu, stačilo by jej osemdesiat pobočiek /v každom okrese jedna/, a samozrejme centrálne vedenie. Keďže je bežným zvykom, že každá pobočka má svojho riaditeľa, znamenalo by to rovnaký počet ľudí na tejto pozícii, čo pri priemerne odhadovanom príjme okolo 3 000 € mesačne by tvorilo výdavky vo výške 240 000 € za mesiac. Slovensko má však päť poisťovacích subjektov, ktoré sa pohybujú v systéme, čo znamená odhadom štyristo pracovníkov len na tejto pozícii a približne 1 200 000 € mesačne len na ich mzdy. A podobným spôsobom narástli aj iné výdavky ...

Ak niekto tvrdí, že všetko treba nechať na trh, nevie o ekonomike vôbec nič. A chce sa len zbaviť svojich povinností, ktoré vyplývajú z jeho postavenia. V tom prípade by mal volič rýchlo a razantne konať, aby podobný politik okamžite musel opustiť svoj post, a použiť k dosiahnutiu tohoto cieľa všetky zákonné prostriedky.

Osobitnou kategóriou, ktorá však priamo súvisí s týmto problémom, je spôsob dosadzovania ľudí na dôležité posty, ktoré ovplyvňujú chod štátu. Pôsobí komicky a zároveň urážlivo, ak na post štátneho tajomníka s rozsiahlymi právomocami a postavením sa môže dostať odborne nevzdelaný absolvent gymnázia, ale v tom istom rezorte potrebuje vedúci niektorého odboru na okresnom úrade vysokoškolské vzdelanie, a preukázateľnú prax.

Sme naozaj takí blázni, že pokojne tolerujeme podobný nezmysel ?