Richard sedel pred ich domom na lavičke a hompáľal nohami. Ako každé ráno, presne o 8:30.
"Riško, čo si prosíš na raňajky?" spýtala sa mama.
"Rožok so šunkou, mami," odpovedal a stále sa díval na vzdialené jazero, na ktorom sa pompézne plavili so svojimi dlhými krkmi krásne biele labute. Rád sa na ne díval, boli čosi ako potvrdenie toho, že tam ešte smie sedieť.
Leto bolo v plnom prúde, už rána mali horúci vzduch a pod stromom na ich lavičke bol tieň iba do pol dvanástej.
Mama mu priniesla dva rožky so šunkou a sadla si vedľa neho.
"Nech sa páči, Riško," povedala vľúdne a syn si vzal tanier a položil si ho na kolená. "Dívaš sa na labute?"
"Áno, sú krásne, však mami?"
"Sú," povedala smutne, keď sa ho snažila dotknúť na ramene a on sa odtiahol.
"Mami, povedz mi, keď bude 11:30, dobre?"
"Dobre, miláčik," usmiala sa a šla dnu pripravovať obed. Bol utorok, v utorok mal Richard na obed kuracie prsia s ryžou. Vždy. Cez malé kuchynské okno ho sledovala. Díval sa na labute a sústredene si odkusoval z rožku so šunkou.
Keď dojedol, vstal, položil tanier na lavičku, prišiel k jazeru a vhodil doň tri kamene. Sledoval vlny, ktoré sa vytvorili a skákal od radosti. Mame vyhŕkli slzy.
"Mami, mami, pozri, urobil som krúžky!" jeho tvár sa zaliala šťastím.
"Vidím, krásne," utierala si slané kvapky, ktoré jej padali z líc a kývala na neho.
Pri susednom dome zastavilo veľké červené auto. Sťahováci. Z Fordu za nimi vystúpila najprv krásna vysoká žena s dlhými zlatými vlasmi, potom muž s prenikavým pohľadom a dievča. Malo žlté šortky a obrovské modré oči. Chudé nožičky jej vykúkali zo sandálov a vrkoč rovnakej farby, ako mala žena, sa strapatil s vetrom, keď bežala ku dverám.
Richard ich mlčky sledoval. Ešte ich nikdy nevidel, inštinktívne ustupoval vzad, až na brehu jazera zakopol o kameň a spadol. Mama vybehla von, nekontrolovateľne sa rozplakal a keď ho chcela utíšiť objatím, kričal ešte viac. Dievča s veľkými očami ho zbadalo. Rozbehlo sa k nemu a Richarda zachvátila panika.
"Ty si spadol do vody? Veď to nič nie je, šaty ti uschnú," povedala milo a on vstal a utiekol dnu skôr, než o 11:30.
Jeho mama ostala bezradne sedieť. Dievčatko nechápavo hľadelo do jej vráskavej tváre s otázkou, na ktorú sa bála odpovedať.
"Prepáč mu, je trochu plachý," povedala napokon so sileným úsmevom.
"Ja som Katka a budem tu bývať," usmiala sa. Úprimne.
"Ja som Anna a rada ťa spoznávam. Prisťahovali ste sa odkiaľ?"
"Zo Žiliny. Lebo ocko tu dostal prácu. Máte pekný dom," ukázala prstom na modrú fasádu s veľkou záhradou.
"Ďakujem," pohladkala ju po vlasoch a dievčatko privrelo oči, akoby si jej dotyky priam vychutnávalo. Annu pichlo pri srdci. Nikdy nič podobné nezažila. Richarda sa nesmela dotýkať bez jeho súhlasu. Inak sa rozplakal, alebo utiekol.
"Kata! Okamžite poď sem!" zakričala žena so zlatými vlasmi a dievčatko posmutnelo.
"Už musím ísť, ale ja zas prídem," usmiala sa a Anna jej úsmev opätovala.
Keď vošla dnu, bolo takmer dvanásť. Richard sedel v kuchyni.
"Mama, je už viac ako 11:30, pravda?"
"Áno, Riško, je," povedala previnilo.
"Ale mala si mi povedať, keď bude 11:30."
"Prepáč."
"Ale je už viac ako 11:30, mama, prečo si mi to nepovedala?"
Bez slova mu naložila obed. Dve kuracie prsia a dva kopčeky ryže.
Keď dojedol, spýtal sa mamy, kto bolo to dievča a prečo je tu.
"Vieš, Riško, ona bude bývať tu vedľa, kúpili ten dom s červenou strechou."
"Ale ja ich nepoznám."
"To nevadí, keď nabudúce to dievčatko príde, môžete sa spolu porozprávať."
"Ja sa s ňou nechcem rozprávať, veď ju nepoznám."
Mama si sťažka vzdychla. Potom Richard ešte dve a pol hodiny, presne, sledoval televíziu, zasa vyšiel von, díval sa na labute a o 19:30 sa musel ísť umyť a prezliecť do pyžama. Mama mu čítala z rozprávkovej knižky Kocúra v čižmách, ako každý večer a o 20:30 už muselo byť zhasnuté.
Keď si Anna líhala večer do postele, myslela na to zlatovlasé dievčatko. Ako sa krásne usmievalo, ako mu nevadili jej dotyky. Prečo Boh nenadelil také dieťa práve jej? Veď matka Katky vyzerala akoby sa ani nedokázala tešiť, že ju má. Chvíľu sa cítila za také myšlienky vinná. Veď má syna. Nemala by sa takto rúhať.
Dni a týždne plynuli, Katka sa chodila do ich domu rozprávať s Annou, keď jej mama nebola doma a keď bol Richard vonku. Anna jej piekla koláčiky a robila kakao, zapletala dlhý vrkoč z jemných vláskov a žiarila šťastím, keď Katke chutilo.
"Ahoj a zajtra prídem zas, o 8:40," pošepkala a vytratila sa predným vchodom, aby ju Richard nezbadal.
Prišla jeseň, ochladilo sa a Richard vedel, že už bude smieť vyzerať labute len z kuchynského okna, aby neprechladol. Katka ku ním smela chodiť iba na chvíľu, keď pozeral televízor.
Po jeseni prišla zima. Tuhá, studená, až z nej oziabali aj myšlienky. Labute z jedného dňa na druhý zmizli.
"Mama! Kde sú? Mama!" kričal ako zmyslov zbavený.
"Bola im zima, šli sa skryť niekam, kde im bude teplejšie, Riško," povedala pokojne.
Richardovi vystúpila do tváre červeň. Práve vtedy otvorila dvere Katka.
"Ona to bola, mama, ona!" kričal a nenechal sa zastaviť. "Ukradla mi labute!"
Dievčatko nerozumelo, o čom hovorí.
Sadol si ku dverám kuchynskej linky, podložil si kolená pod bradu a knísal sa. Katka si čupla k nemu a dotkla sa mu rukou kolena.
"Neboj, veď zasa prídu," povedala a Richard ju surovo odstrčil a bežal do svojej izby. Udrela sa o sporák a nechápavo hľadela na Annu, ktorá jej podávala ruku, aby vstala.
Smutne si vzdychla. Prečo práve ona? Už Dvadsaťosem rokov robí na raňajky rožok so šunkou. Dvadsaťosem rokov je každý utorok kuracie prsia s ryžou a číta Kocúra v čižmách. Lebo to tak musí byť. Dvadsaťosem rokov sa svojho syna nesmie dotknúť, kým sa ho nespýta.
"Anka? A prečo je Richard taký zlý?"
"Nie je zlý, je len... iný."
"Ako iný?"
"Má svoj svet. Jeho autizmus sa s tým naším svetom stále nie a nie zlúčiť," povedala a rozplakala sa, kým jej malé dievčatko hladkalo prešedivelé vlasy.
Zlodejka labutí
03.08.2010 09:51:29
- | stály odkaz
Komentáre
suur(ne)realna
krásne napísaný príbeh. Dychtivo som ho čítala a ďakujem zaň.
:)
:)
o tom, že sú také smutné, kruté osudy, napriek tomu si nevieme dostatočne ceniť ak máme zdravé deti , nenapĺňa nás to šťastím, berieme si to ako samozrejmosť