La Défense. Z okružnej diaľnice vyzerá ako stavebnica, ktorú ktosi vysypal a nechal tak. Hranoly,kocky, guľa, valce a ich kombinácie sa lesknú sklom a kovom. Tentokrát vystupujem z autobusu medzi betónovými múrmi úctyhodných rozmerov pod terasou štvrte, výstavbou ktorej si chceli Francúzi dokázať, že zvládajú aj modernú architektúru .

      Nikto im neodporuje, naozaj sa im to podarilo. Vystupujem po betónových schodoch na betónovú terasu a ocitám sa v betónovom sídlisku, mojom  prirodzenom prostredí...

      Je ráno pred deviatou a po dlažbe pred Veľkou Archou, ktorá je pešou zónou, sa náhlia húfiky zamestnancov bánk a firiem so sídlom v okolitých výškových budovách. Oni idú tam a ja zase onam, takže sa vkliňujem do davu náhliacich sa managerov francúzskej ekonomiky, aby som si pofotila ten zázrak architektúry - la Grande Arche. Jediné, čo im závidím v to ráno/okrem platu, auta,sociálneho poistenia/ je šálka kávy, ktorú si dajú, keď sa usadia vo svojich klimatizovaných kanceláriách, pretože v mojom hotelíku na Montparnasse varí veľká africká matka len meltu a keď sa zle vyspí tresne na stôl jedinú kanvicu čaju pour tous.

      Toto veľké biznis-centrum pozostáva z mnohých budov, no spomeniem len jednu okrem Veľkej Archy, je to veža KUPKA, pomenovaná podľa maliara Františka Kupku - súputníka Alfonsa Muchu.

       Ďalej už nerozmýšľam ale rýchlo fotím, aby som využila dobré svetlo a počasie. Grande l´Arche je budova, ktorá vyzerá ako veľká brána a v tej bráne je umiestnená zvláštna konštrukcia vyzerajúca ako veľký motýľ, no dozvedám sa, že ju nazývajú Nuage/Oblak/. Údajne nemá žiadnu technickú funkciu, iba zlomyseľníci tvrdia, že oceľové laná, ktoré spájajú oblak a vnútornú fasádu Archy, majú úlohu  zachovať pravé uhly.

     Nech je ako chce, "Motýľ" a brána Archy držia pokope. Keď hlavný architekt Johann Otto von Spreckelsen navrhoval "domček" za 3,7 miliardy frankov, akiste sa tešil na dokonané dielo, no bohužiaľ, nedožil sa roku 1989, kedy bola jeho slávnostná inaugurácia.

      Uzatvárajúc dnešnú exkurziu vrhám posledné pohľady do diaľky, kde sa črtá obrys Víťazného oblúka. Spojnica medzi palais du Louvre, Víťazným oblúkom a mnou, ak stojím v presnom strede vnútorných fasád, by mala tvoriť priamku, nuž ale do priamosti jej chýba 6,5 uhlového stupňa, čo je odchýlka rešpektujúca komunikačné uzly pod terasou tejto modernej štvrte.

       Idem sa navečerať do rue de Rivoli,  je to vznešená adresa s výhľadom na Louvre a vo vznešenej samoobsluhe naozaj veľmi vznešený personál so špinavými utierkami vznešene sekíruje už oveľa menej vznešených hladných turistov. Od úplného pádu medzi turistickú spodinu ma zachraňuje šatka"arafatka" mojej dcéry,  ktorá obmäkčí srdce arabského majiteľa a dá nám, čo nám prináleží podľa objednávky cestovnej kancelárie. Bon appétit.

Súvisiaci článok: Túlala som sa po Louvri