Každý deň čelíme rozhodnutiam. Či už veľkým alebo malým, každé má pre nás osobitú dôležitosť . Dnešok pre mňa nebol iným. Ráno som otvorila oči. Mojim prvým rozhodnutím bolo, že už nebudem toľko vylihovať a konečne zdvihnem svoj lenivý zadok z vyhriateho hniezdočka. Dnes som toho nemala veľa na pláne. Stihnúť obehnúť kamošku a doriešiť problémy s priateľom. Neviem čím to je, no ten magický Valentín na mňa pôsobí vždy depresívne. Aj keď som konečne zadaná a môžem plne využívať výhody z tohto statusu práve v ten deň, desí ma to. Možno je to iba očakávaním alebo mojim vnútorným rozpoložením? Ktovie. Teda ak nie ja tak už kto iný. Samozrejme, že to viem. Problémom je skôr to, že si to neviem priznať. V hĺbke duše viem, že to medzi nami nefunguje tak ako by malo. Po raňajkách ma čakal telefonát s priateľom. Treba veci doriešiť. Tým pravidlom sa riadim. Ak naozaj chceme, aby v nás zavládol pokoj, musíme urobiť poriadok najprv v sebe a potom vo vzťahoch naokolo. Samozrejme, nedá sa to naraz a aj keď konečne poriadime, príde nečakaná návšteva a všetko je hore nohami. Veľmi dobre to poznám. No tento krát som mala naozaj dobre vyhliadky na dlhodobejšie udržanie poriadku. Len urobiť to ďalšie rozhodnutie. Po prvých slovách som sa rozhodla. Vybrala som sa cestou na prvý pohľad menej bolestivou. Väčšina by tak urobila. Cesty, ktoré sú na prvý pohľad ľahšie/menej bolestivé/rýchlejšie, vždy skončia presne naopak akoby sme očakávali. Je to zákon života. Karma ťa proste dobehne. Zachránila som niečo čo je dávno stratené? Mám ten pocit. Ale nedbajúc naň, stavila som všetko na jednu kartu. S pocitom, že som sa správne rozhodla, vybrala som sa za mojou „dvojičkou“, mojím opakom, ktorý ma chápe a ja ju. Stretli sme sa po dlhom čase, takže náš rozhovor trval skoro 5 hodín a aj tak mám pocit, že sa neskončil. Rozobrali sme všetky naše doterajšie rozhodnutia a navzájom si ich spochybnili. Hlavne ona tie moje. Zbožňujem ju za to. Tým ma drží pri zemi a pripomína mi aj druhú stránku mojej osobnosti. Ako väčšina ľudí, aj ja trpím komplexom nepochopenej bytosti a myslím, že sa toho nikdy nezbavím. Vždy sa budem radiť medzi tých nepochopených/nedocenených. Nemyslím, že to robím zo sebectva alebo egoizmu. Skôr je to výhovorka pre ľudí, ktorí sa raz pokúsia pochopiť ma. A že takých už bolo. No ona, jej sa to zatiaľ darí veľmi dobre. Chápať ma. Možno je to tým, že chcem aby ma konečne aspoň niekto chápal. V jeden sychravý jarný deň som sa rozhodla jej dôverovať. Doteraz som svoje ťažko urobené rozhodnutie neoľutovala. Hladná som zamierila domov. Aj keď ma naše stretnutie skôr znervóznilo ako upokojilo, neoľutovala som rozhodnutie prejsť sa za ňou. Príjemne vymrznutá, rozhodnutá a hladná som prišla domov. Po neskorom obede som začala uvažovať a dozrievalo vo mne rozhodnutie, ktoré som urobila už niekoľko dní dozadu. Rozhodla som sa založiť si blog. Nebola som si istá správnosťou svojho rozhodnutia. Moje názory nechcem podávať sucho, svoj život nepovažujem za oslňujúco zaujímavý, ale aj napriek pochybám som sa rozhodla. Za pokus nič nedám a malá večerná spoveď mi pomôže pri ventilácii a moje menšie životné postrehy možno pomôžu iným pri rozhodovaní a nakladaní s ich životmi. Ako sa volám dôležité nie je. Naše mená nám len prepožičiavajú identitu, ktorá sa aj tak postupne stráca v masách tých falošných, koľko krát aj ukradnutých. Môžem sa nazvať prezývkou, z nej možno vybadať akýsi sentiment či rovno odhadnúť povahu. Mohla by som si vymyslieť pseudonym v domnienke, že sa raz stanem známa a ten mi zaručí akú takú identitu. Alebo môžem rovno pomlčať a počkať si ako sa to celé vyvrbí. Ja som sa už rozhodla. A čo vy? Rozhodli ste sa dnes správne?