Bol to sen.

Stála som na kraji útesu. Mala som skočiť. Bála som sa, tak ma postrčili.

Skok do hĺby, až ma zabolel žalúdok. S trhnutím som sa zobudila.

Aký je to pocit, padať?

- - -

Padák. No jasné, nabudúce si nesmiem zabudnúť padák. A tak som sa znovu ocitla nad útesom. Bolo nás tam viac, mali sme skočiť, no báli sme sa, tak nás postrčili. Ja som mala svoje záchranné laná pripravené, aj padák. Otvorila som ho však priskoro, zadrapil sa o skalu a bolo po záchrane. Ostala som visieť nad neznámom, bolo po páde. Tí čo nemali padáky, sa stratili v hĺbke podo mnou. Medzi padajúcimi bola aj jedna žena. Padala pomaly, vlastne nepadala letela. Asi v strede pádu rozprestrela krídla a zachránila sa.

- - -

Zobudila som sa s pocitom ohlušujúcej nekonečnej nevedomosti.

- - -

Keď som potom o niekoľko týždňov sedela na lavičke v parku a pila kávu z plasťáku, prisadol si ku mne mudrc. Mystický zážitok to bol. Povedal mi: "Počul som o extatických hĺbkach oceánu. Veľa z tých, čo sa boja vody, padlo do jeho krás a už nikdy potom nechceli uvidieť suchozem. Mám pocit, že sa bojíš vody."