Na zime milujem sneh. Ten prvý, panenský, a keď ja môžem byť prvá, ktorá na ňom urobím stopu môjho ja. Jeho vŕzganie pod nohami, to, ako sa doňho pomaly zabáram.. Keď sa môžem hodiť do závejov a robiť snežného anjela, a tváriť sa aspoň na malú chvíľku, že ním naozaj som.

Keď mi dopadne krásna kryštalická vločka na ruku. Je to len na sekundu, ktorú môžem obdivovať jej krásu v jednoduchosti a komplikovanosti zároveň, kým sa roztopí na mojej teplej dlani. Potom padne ďalšia, ktorá chce byť tiež obdivovaná.

Milujem môj štvormetrový šál, ktorým sa celá omotám, a strácam sa v šedivom dave. Milujem aj to, že bol uštrikovaný len a len pre mňa.

Na zime milujem trapasy. To, ako nikdy neviem, či sa nešmyknem tak, že padnú ďalší traja ľudia.

Na zime milujem sánky. A lyže. A snowbord. Pocit, keď  mi vietor veje vo vlasoch, pocit, keď strácam moc nad rýchlosťou, keď hory vidím z úplne inej perspektívy. A keď k tomu svieti zubaté slniečko. Takzvaná aktívna forma opaľovania.
Milujem, keď na tých sánkach nejdem sama. A keď prípadne cestou naberieme niekoho ďalšieho.

Na zime milujem silvestrovské chaty na Remate.
Horiaci ohník v peci,
dusiaci vzduch plný dymu,
kuchynka, v ktorej sa nedá hýbať,
schodisko, chodiac po ktorom si stále búcham hlavu,
naše hry, z ktorých niektoré by už nebavili ani sedemročné deti, ale nás stále bavia,
šialené kreácie, ktoré na sebe cielene vytvárame
nekonečné prechádzky
tých ľudí
a tak.

Na zime milujem zimu. Ležanie pri radiátoroch, keď si už necítim žiadnu časť tela.



Ale aj tak mám radšej všetky ostatné ročné obdobia.