predošlá časť

Starí Maďari bolo etnikum patriace do ugrofínskej jazykovej skupiny. Do tejto skupiny patria Fíni, Estónci, Čeremiši, Mordvini, Zriani, Votiaci a Obskí Ugri. Najbližšie k maďarčine má jazyk západosibírskych Obských Ugrov – Vogulov a Ostiakov.

Najrannejšie stopy histórie Maďarov sa viažu k spoločným sídlam ugrofínskych národov. Jazykové a archeologické dôkazy umožňujú predpoklad, že Ugri po r.2000 pred n.l. už žili v lesostepnej oblasti a na juhu lesného pásma Sibíri. V tejto fáze vývoja  je možné predpokladať  nejaký kontakt medzi  národom Hung-no-Húnmi a Ugrami. Ďalej sa osud Ugrov vyvíjal tak, že etnikum časti Ugrov  si začalo hovoriť Maďari /Maďar v reči ugrofínov značil hovoriaci človek/ a oddelili sa. Boli z nich kočovní Pramaďari, ktorí sa pohli na západ a prekročili Ural.

Toto sa uskutočnilo počas veľkých etnických pohybov v 4.-5.storočí.  Do začiatku 8.stor. žili Pramaďari v oblasti medzi južným Uralom a Volgou. V 8.stor. sa veľká časť Maďarov presunula k Donu a časť zostala v dnešnom Baškirsku, kde sa s ich potomkami stretol mních Julianus a nazval túto zem Magna Hungaria. Tu žili Maďari do 8.stor. ako poddaní chazarského kaganátu. Táto oblasť sa nazývala podľa Konštantína Porfyrogeneta Levédia/Lebédia/. Tu sa naučili Maďari poľnohospodárstvu a chovu dobytka.

 V Lebédii nastala premena z lovcov a zberačov na roľníkov a pastierov. Od tam žijúcich Bulharov a Turkov prebrali asi 200 výrazov do maďarčiny, ktoré majú súvis s poľnohospodárstvom.

V Lebédii vznikol základ ich štátnej organizácie a taktiež originálne umenie starých Maďarov.

 Okolo r.830 v období vzbury Chazarov odišli s ich časťou a zastavili sa až medzi Karpatmi a Dneprom.  Od r.862 sa objavujú predvoje Maďarov v Karpatskej kotline. Plánovité obsadzovanie Karpatskej kotliny sa začalo v r. 895 pod Arpádovým velením. Vtedy obsadili dnešné Maďarsko, Sedmohradsko a južné Slovensko. Tu prešli Maďari definitívne k usadlému  roľníckemu hospodáreniu. Umenie sa asi 100 rokov po usadení rozvíjalo v pôvodnej forme, no okolo r. 1000 ho vymenilo  kresťanské románske umenie.

Rezumé:Taká je história a charakteristika dvoch etník, medzi ktorých výskytom v Panónii a Karpatskej kotline je  vyše štyristoročná časová medzera. Je nepochybné, že tu nemohla nastať žiadna dedičná postupnosť s prevodom práv na územie ani získanie oblasti kúpou od potomkov Húnov a Avarov nie je doložené...

Okrem dávnej juhosibírskej koexistencie, ktorú si patrne už nikto z nich nepamätal nemali tieto dve etniká spoločnú kultúru, jazyk ani štátnu organizáciu. Preto sa mi zdá trochu zvláštne, že krátky Atilov príbeh veľkej slávy inšpiruje terajších Maďarov k vytváraniu akejsi ďaľšej maďarskej legendy a či skôr rozprávky o starom veľkom Maďarsku ako ríši v Karpatskej kotline existujúcej ešte pred príchodom Slovanov. Ale to si snáď vie každý súdny čitateľ odvodiť z uvedených údajov sám. Jedine čo je nepochybne spoločné sú zablúdené gény, ktoré v Pannonii Húni zanechali roztratené a premiešané s etnikom Avarov prežívajúce v poddaných Avarského kaganátu a neskôr zrejme Slovanov a Starých Maďarov...

Literatúra, z ktorej som prevzala všetky historické údaje:

„Encyklopédia archeológie“, autor: Bohuslav Novotný a kolektív, vyd. OBZOR, rok vyd. 1986.