Zdes net ubórnaja!

Karakol sa vyznačuje tým, že je celý obsratý.

Nemôžem to napísať slušnejšie lebo je naozaj taký, ako som napísal.

70 tisícové mesto má jeden verejný záchod.

Pardon, dva.

Ten druhý sa nachádza trochu excentricky, v budove mestských kúpeľov. Sprchu či vaňu má vo vlastnom málokto. Očistu chodia Karakolčania vykonávať do Mestských kúpeľov. A vzhľadom na chýbajúce WC nielen očistu.

O šiestej, po skončení úradných hodín v Mestských kúpeľoch, zostáva k dispozícii už len jediný verejný záchod pri hlavnom trhovisku.

Je ruský (teda turecký) - šlapací a strašný. Ale aj ten po ôsmej večer zatvoria. Krčiem a krčmičiek je v centre mesta pomerne dosť, ale žiadna z nich, dokonca ani reštaurácia West, nemá svoje WC.

reštaurácia West v Karakole (3x -))) )

Po zatvorení záchodu pri trhovisku vám nezostáva nič iné, než postupovať tak, ako miestni borci - vyhliadnuť si chradnúci, vyschýnajúci strom, či krovie a zavlažiť ho. Ak sa spýtate čašníčky vo Weste, kde môžete vyprázdniť pivo pretransformované na bezcennú tekutinu, sama vás usmerní k tomu najvhodnejšiemu stromu.

Horšia situácia nastane, ak vás netrápi pretransformované pivo, ale čosi inšô. Presne to sa stalo mne.

Spočiatku som sa usiloval pomocou kontrakcií rôznych svalových partií zastaviť, respektíve zvrátiť nepriaznivý vývoj črevnej peristaltiky. Sprvoti sa mi darilo, ale po latentnej fáze vývoja zákonite nastúpi ďalšia, ktorá má veľmi rýchly priebeh a jej výrazným symptómom je, že vám vyrazí studený pot na čelo a vy vyrazíte tiež.

WC v internátnej škole pre nevidomých a slabozrakých v hlavnom meste Kirgizstanu - Biškeku. V internáte sme prenocovali pri návrate z hôr.  Pri každej návšteve WC  mohli chovanci ústavu len ďakovať Bohu za svoj hendikep.

Vystrelil som s výrazom šialenca na tvári z reštaurácie smerom k jedinému verejnému záchodu a dúfal som, že bude otvorený.

Nebol.

Bol večer, všade tma a času nebolo nazvyš.

Zamieril som do mestského parku. Kým som si hľadal vhodné zátišie s kríkom či stromom, periférnym videním som zaregistroval, že tmavým parkom ma sleduje akási temná silueta. Situácia však bola už tak vyhnaná na ostrie noža, že silueta - nesilueta, pod najbližším stromom som stiahol galóty a ...

Silueta došla až ku mne a začala sa tváriť dôležito:

„Što vy zdes délajete?„ spýtala sa ma.

Čo v takej chvíli odpovedať? Galóty na pol žrde, na čele studený pot a vzdychajúc od tlačenia sa aj zle rozpráva.

„Što vy zdes délajete?!„ zopakoval zvýšeným hlasom a mne napadlo, či nie je dementný, keď to nevie.

„Nuž čo... seriem„ povedal som mu po našom.

Založil si ruky v bok a rozkročený meter odo mňa začal čosi rozprávať o tom, že park je verejné priestranstvo, kde vykonávať určité činnosti je zakázané.

„A kam som mal teda podľa vás ísť?„

Ukázal kamsi neurčitým smerom na nejestvujúce verejné WC a oznámil mi, že je strážcom parku.

V tom momente rozhovor začal viaznuť. Ja som svoju silu sústreďoval na činnosť, pri ktorej sa ťažko rozpráva a siluete sa minuli argumenty. Zostal však stať rozkročený necelý meter predo mnou a v strehu ma celý čas sledoval ako zanietený poľovník, ktorý má na muške svoj kapitálny úlovok. Keď som svoje nohavice opäť vrátil do spoločenskej polohy, spýtal sa ma, či má zavolať milicionárov. Zároveň ma upozornil, že milicionári budú chcieť pokutu 500 somov, ale s ním sa môžem dohodnúť na 100 somoch.

Siahol som do vrecka a vytiahol som z neho 13 somov. Viac som pri sebe nemal. Ponúkol som mu ich, ale on pohŕdavo odfrkol.

Požiadal som ho, aby mi ukázal nejakú bumážku dokazujúcu, že je strážcom parku. Bolo mi jasné, že nič také mi ukázať nemôže, pretože nič také nemá. Vyhovoril sa, že ju nemá pri sebe, ale môže mi ju doniesť ukázať. Chvíľu sme sa dohadovali a mne bolo jasné, že teraz mu môžem povedať, že si odskočím do reštaurácie po peniaze a viac sa nevrátim.

Nechcel som však problémy, v Karakole sme sa mali zdržať ešte dva dni. O zavraždených Američanoch som už vedel a s opilcom s boľavou hlavou som mal čerstvý zážitok.

Vrátil som sa do reštaurácie po stovku a doniesol som mu ju ku kríku, pod ktorým ma čakal. Akonáhle ju dostal, stratil sa v tmavom parku. Neskôr som sa dozvedel, že vydávanie sa za strážcu parku je obľúbená a rozšírená činnosť viacerých povaľačov, ktorí ju uplatňujú na zúfalých cudzincoch blúdiacich parkom s čelom oroseným studeným potom.

Ak teda raz budete mať možnosť navštíviť Karakol, odporúčam pred návštevou dodržať minimálne 24 hodinovú hladovku. V opačnom prípade máte veľkú šancu, že sa zoznámite s činnosťou defekačných asistentov.

Zdroj fotografií: