JA:
sedela oproti mne..
schúlená v kresle,
hlava vtiahnutá medzi ramenami..
na bledých lícach rozmazaná maskara..
v trasúcich rukách držala pohárik slivovice,
čo som jej ponúkla na upokojenie..
ešte som netušila,
čo sa stalo..
ale tušila som,
že to muselo byť niečo strašné..

ONA:
prišla si pre rozhrešenie,
pre niečo,
čo vráti jej duši pokoj..
aj keď tušila,že nič také nie je,
aj tak dúfala,že tu to nájde.
Aspoň trošku pokoja.
Aspoň na chvíľu nech sa jej uľaví..
Vedela,čo očakáva,
len sa nevedela odhodlať
porozprávať celý ten príbeh.

JA:
slovami som ju upokojovala..
aj dotykmi..
myslela som si bláhová,
že ide o rozchod s chalanom..
alebo s rodičmi..
začala rozprávať..
a mne na telo vyskočila husia koža..

ONA:
konečne to zo seba dostala..
s hlavou sklonenou čakala na reakciu priateľky..
nemala ani odvahu pozrieť jej do očí..
bála sa,čo v nich uvidí..
odsúdenie..
odpor..
nepochopenie..?
a možno ani nie..
ale aj tak..
bála sa..

JA:
ostala som bez slov..
príbeh,ktorý mi rozprávala ma neprekvapil..
to nie..
ale jeho dôsledok áno..
dívala som sa na temeno jej sklonenej hlavy
a ďakovala som Bohu za to,
že sa nedíva na mňa..
Neviem,či by si neprečítala to zhnusenie v mojich očiach..
Tú nevôľu..
Odvrátila som sa od nej..
Odišla som do kuchyne pripraviť kváu,
aby som nejakým spôsobom prišla na iné myšlienky..

Pri mechanickom varení kávy som si situáciu obrátila..
Predstavila som si seba v jej koži..
Čo by som asi urobila?
Jedno som vedela isto..
Takto by som to neriešila..
To isto nie..
Nevedela by som s tým žiť..
Žiť s týmto by bolo rovnakou ťarchou,
ako žiť sama s dieťaťom..
Aj keď..ONA nevedela,či by s ním ostala sama..
Odmietla to povedať aj jemu..
Nechápala som..
Ale vedela som jedno..
Potrebuje moju oporu..
Tak to budem musieť nejako zahrať..

ONA:
Utopená v slzách čakala na prvú reakciu svojej priateľky..
Poznala ju natoľko,
že ju táto príprava kávy nijako neprekvapila.
Keď sa vrátila,
tak si vzala horúci hrnček zo stola do dlaní..
A čuduj sa svete..
Vôbec necítila,ako jej páli dlane..
Pomaly,ale iste..
Stala sa z nej necitlívá beštia..

JA:
Povedala som jej svoj názor..
Povedala som jej,že si nemyslím,
že koná správne..
Žeby to mala povedať aj partnerovi,
aj rodičom..
No a čo,že nemá dokončenú školu.
Veď..isto by nebola prvá..
A že pre mňa je prijateľnejšie žiť bez vzdelania,
ako s pocitom vraždy..
ja by som sa s tým zrejme celý život nezmierila..
ale to som ja..
Na druhej strane že ju chápem..
A že budem stáť pri nej,
akokoľvek sa rozhodne..
že sa budem snažiť jej to uľahčiť..
A urobiť pre ňu všetko,
čo je v mojich silách..
A potom?
Potom som ju prosila aby si to rozmyslela..
Bezúspešne..

ONA:
Nepochopila..
Vedela to..
Ale aj tak..
Sľúbila pomoc..
A ona jej verila..
Pôjde s ňou tam..
Do nemocnice..
A nikto sa o tom nikdy nedozvie..

PO 5 ROKOCH:

JA:
vrátila som sa zo zahraničia..
vyzbrojená veľkou plyšovou hračkou pre jej dcérku,
vydala som sa k nim na návštevu.
Len čo mi otvorila dvere,
videla som na nej,
že nie je v poriadku..
dlhšie sme sa nevideli,
ale..toto som fakt nečakala..
bola pochudnutá a strhaná..
utrápená..
položila som plyšáka na zem a objala ju..
"čo sa deje?"
opýtala som sa jemne..
rozplakala sa mi v náručí..
telom jej otriasali hlboké vzyky..
nechápala som..
a predsa chápala..
len som tajne dúfala,že hádam nie..
Márne..trápila sa..

ONA:
Bola rada,že ju opäť vidí..
Jediného svedka jej zločinu..
Zároveň ju za to nenávidela..
Nenávidela ju,
lebo jej v tom šialenom rozhodnutí vtedy nezabránila..
Ako má s tým teraz žiť?
To má celý svoj ďalši život prežiť s takým bremenom?
Má sa pozerať na svoju dcérku
a pritom vidieť to malé telíčko,
ktoré leží zakrvavené niekde v koši..?
prebooha..čo to je za človeka?
má právo byť matkou?
má ešte na to vôbec právo?
Prstami si vošla do vlasov..
V očiach šialený výraz..

JA:
všimla som si zmenu v jej správaní..
nechápavo som na ňu hľadela
a snažila sa ju upokojiť..
vytrhla sa mi z rúk..
uzlíček nervov..
vbehla do upratanej kuchyne
a začala upratovať..
Vedela som,
koľká udrela..
Nevedela som,
ako jej pomôcť..
V tom sa zasekla..
Prudko sa otočila
a vzala si lieky položené po ruke na mikrovlnke..
všimla som si ich názov..
antidepresívum..
zrazu ma v očiach zaštípali slzy..

ONA a JA:
Stáli sme oproti sebe..
Nemo sa na seba dívali..
Ja som ju očami prosila..
Ona ma očami odsudzovala..
Zrazu sa jej pohlad zmenil na nenávistný
a jej pery zasyčali:
"zmizni..a už sa nikdy nevracaj.."
a ja som ju počúvla..
vediac,že som pre ňu chodiacou výčitkou..

Dnes neviem,čo je s ňou..
Len dúfam,že je v poriadku..
Aj so svojou rodinkou..