Dlho som mlčala.

„V poslednom čase nemáš, čo povedať,“ skonštatovala Ana (bez n), zahryzla do prudko cesnakovej hrianky  a zapila to horúcou kávou.

„Som citová vyprahlina. Asi som systematicky vypúšťala dušu na ceste niekde medzi Vianocami a Veľkou nocou,“ zamrmlala som a nepríčetne stláčala jeden gombík na ovládači dookola, čo spôsobovalo rytmický prehľad kanálov.

Vedela som, že je načase rozviazať zmluvu s vesmírom. Takú tú podpísanú ešte v mojej detskej izbe na posteli pod oknom.   Stačilo potiahnuť za jeden koniec mašle.

 Ách, ako dlho už som, čo som. Vzdychla som si v duchu bez ducha.

„No je to zlé, keď nepookrieš ani pri zvučke Gilmoriek, je to fakt zlé,“ prisadla si ku mne a pridala sa k môjmu osemkanálovému supermixu.

„Ani ich kofeínová eufória sa na mňa neprenáša cez obrazovku ako zvyčajne.“

„Niet už lieku pre teba na tejto Zemi,“ dramaticky rozhodila rukami Ana.

Ticho som s ňou súhlasila. To dievča so mnou prežije aj smrť.  Dokonca aj myšlienky máme kompatibilné. Moje Rácio. V tej chvíli som jej bola vďačná za celkovú spoluúčasť na živote, no  nepovedala som jej to. Veď ona to chápe. Vie.

„Musíš sa prekopať od základov. Ako sa ľudia schádzajú, tak sa aj rozchádzajú,“ naznačila  nedávnu tour de la Vie, na ktorú som sa za nič nechcela vrátiť, aj keď som tam postrácala zopár  zaprášených vecí na okraji vozovky.  Pripadala som si ako Atrey v Nekonečnom príbehu. Bežať a neotáčať sa. S predstieranou istotou  lámať ľady a nechávať svet za mnou, nech ho pohlcuje ničota.  Len aby ma sfinga neprekukla  a neodkryla moje holé jadro pravdy.    

„Prišla som na to,“ povedala som sklesnuto po chvíli.

„Vieš, že si ťaháš za sebou ružový balónik?“ odignorovala Ana moju krátku poznámku sebauvedomenia.   Zazrela som na ňu takým tým pohľadom nespravodlivosti. Veď dobre vie, že ružovú neznášam. Ona narozdiel odo mňa vedela prijať výhradne ženské zložky tohto gender vesmíru.

„Ak už ťahám, tak celý čas ťahám len ja. Za môj koniec povrázku. A ten „tvoj ružový balónik“ si lieta niekde v oblakoch. Spokojný z vlastnou existenciou,“ pristala som na jej rozprávku.

„Tak ho už pusť!“ zvýšilo tón moje Rácio - Ana, akoby to bolo to najjednoduchšie riešenie.

„Nechávam ho nech si letí a stratí sa postupne v atmosfére.  Zíde z očí... a čím je ďalej, tým mu viac  ubúda z existencie v mojom svete.  A ja čakám, kedy praskne. Sám.“

„Potrebuješ sa úplne odstrihnúť, lebo si ťa aj tie prasknuté kúsky nájdu.“

„Dosť už! Prestaňme hlúpo metaforizovať môj rozchod.“

Obe sme stíchli, lebo tento rozhovor už nikam neviedol.  Ana sa nemohla viac pozerať na môj kyslý ksicht, tak zašla s mastným tanierom od hrianok a prázdnym hrnčekom od kávy do kuchyne. Otvorila okno, cez miestnosť sa predral jarný vzduch a zopár nesmelých slnečných lúčov. Naladila staré rádio a začala si pohmkávať melódiu. Pozrela som  na ňu, na jej bezstarostnosť a hneď bolo na svete o niečo krajšie. Z tej starej rachotiny, ktorú sme si udržiavali len tak zo zvyku, prichádzali ku mne slová piesne a ja som si ich musela v tú chvíľu ukradnúť. Pošepky som ich oživovala, nech rastú...  ...nehľadá, pretože nechce byť nájdený...  ...skrýva sa, lebo vie, že nie je tým, kým ho chceš mať.