Na približne takýto, niekoľkokrát denne sa opakujúci výjav malého dievčatka počas predĺženého víkendu tak skoro nezabudnem.

Podobne, iba oveľa smutnejšie, vyzeral pohľad štvorročnej princezny, ktorá v tejto póze vždy na minútu zamrzla, keď sa pozerala, ako som objal svoju drahú. Ono je fakt, že sa nám také objatie prihodí aj viackrát za deň. Osobne by mi to bolo jedno, keby sa jej to stalo raz, či dvakrát. Ale zakaždým ???

Chápem, že to môže byť asi veľmi neobvyklá poloha medzi dvoma ľuďmi, zvlášť dnes v treťom tisícročí a zvlášť mimo plátno kina, alebo mimo obrazovku televízora. Kľudne ponechávam na čitateľovi, nech mu spochybnenie tohoto divného správania sa dvoch ľudí, či spochybnenie ich príčetnosti poslúži ako vylúčovacia podmienka pre zbytok textu.

Bytosť mladá sa azda narodila trochu pozde, takže za svoj krátky život nemala možnosť vidieť, že by jej otec venoval mame také srdečné objatie. Fakticky to teda ani nemohla poznať, ale pritom musela chápať, možno cítiť, že je to niečo výnimočné. Veď prečo by zostala po každom videní nášho bežného objatia ako zmeravená s očami vytreštenými, aké má iba Shrekov kocúr v najokatejšej animácii a so sánkou padnoutou takmer na zem ? Citlivá bytosť zrejme chápe, že láska svojho otca, ktorú k nej a jej dvom bratom intenzívne prejavuje neúnavnou likvidáciou ich matky, asi nebude úplne v poriadku. A že to nebude úplne v poriadku tuší minimálne od chvíle, keď od neho v reakcii na jej úprimnú odpoveď o svojich zrkadlovo opetovaných citoch k nemu, dostala poriadnú výchovnú „otcovskú“. Azda len čaro okamihu, či krátky výpadok pamäte zapríčinilo pozabudnutie na trpkú skúsenosť a z nej plynúci poznatok, že nie vždy je správne otvoriť pusu.

To uvádzam len na dokreslenie emočnej príčetnosti takého bežného, z nepochopiteľných dôvodov stále svojprávneho, poskytovateľa genetického materiálu pre tri deti (úplnú doslovnosť tohoto konkrétneho výroku je lepšie radšej doslovne nekonkretizovať, pokiaľ nepoznáme presne do detailov, ako fungujú na profesionálnej úrovni reprodukčné postupy). A tiež to uvádzam na obhájenie oprávnenosti prehnaného údivu tejto nešťastnej mladej bytosti, na také obyčajné objatie.

Fotka nie je autentická. Originálnu podobizeň nepovažujem za vhodné zverejňovať kvôli možnému odhaleniu a z toho plynúcim obavám z poškodzovania seba, alebo svojich blízkych. Zhodou niekoľkých nepriazní osudu je v tomto prípade reč o človeku úzko napojeného na mafiu, ktorej služby v nedávnej minulosti neváhal využiť aj proti nerozumnej rodine pomáhajúcej tým trom deťom. Veď z posledného náletu hlavohruďov sa starý otec tých detí otriasa ešte dnes. Kto by bol tak hlúpy, že by im ešte pomáhal ? Alebo že by si iba dovolil urobiť svoj názor a v súčasnej finančno-hodnotovej totalite ho aj nahlas povedalť ? Pokiaľ nedisponuje väčšou finančnou silou, radšej sa schová za „požičianú“ podobizeň, aby predišiel možným dopadom. No dobre, občas sa aj  niekto tak hlúpy nájde, ale len tajne a veľmi opatrne, lebo hrubá sila je predsalen silnejšia než zbierka zákonov a aj rýchlejšia než tí čo pomáhajú a chránia. O tom by členovia postihnutej rodiny vedeli dlho rozprávať, ale to ani vlastne nie je predmetom tohoto zamyslenia.

Dôležité na tejto spontánnej, nenásilnej a úplne prirodzenej reakcii malého dievčatka je poukázanie, v akom stave je dnešná spoločnosť. V akom štádiu vývoja, či možno v bočnej uličke sa asi nachádza, keď pripúšťa, ba často ešte práve podporuje chovanie, ktoré má deštrukčný dopad na zdravý fyzický, emočný, aj duševný vývoj budúcich generácií, dedičov života, kultúry, životného prostredia, nakoniec aj budúcich sponzorov dôchodkového systému.

· Spoločnosť namiesto vylúčenia, alebo obmedzenia takéhoto živla do doby než vykoná nápravu, mu ešte naopak prejavuje úctu. Dá mu tým na javo svoju podporu aby v tom ďalej pokračoval. Podobný, na Slovensku dobre známy prípad, kedy spoločnosť podporuje práve emočne vyprahlé paródie na homo sapiens je zhrnutý tu.

·  Človek nemá zábrany s násilníkom paktovať v záujme zachovania si určitého vlastného prospechu. Že mu tým vyjadrí podporu a čo tým nakoniec spôsobí ho nezaujíma.

· Kamaráti s ním radi zmysluplne, a možno aj menej zmysluplne podiskutujú, v záujme udržania jednoty v partičke priaznivcov zlatého moku. Že mu tým vyjadria podporu a čo tým následne spôsobia ich nezaujíma.

· Jeho zamestnávateľ oceňuje iba jeho profesné prínosy a čo svojou finančnou transakciou za dobre odvedené služby neustále spôsobuje ho nezaujíma.

· Jeho zamestnanci oceňujú iba mzdu prijatú na svoj účet a čo svojou dobre odvedenou prácou, zaplatenou niekoľkonásobkom ich mzdy do vrecka zamestnávateľa spôsobia ich nezaujíma.

· Kriminálka sa potrebuje čo najrýchlejšie zbaviť zbytočných nánosov dokumentov cestou najľahšieho odporu, v ideálnom prípade okľukami určenými výškou všimného. Čo tým spôsobí, ju nezaujíma.

· Spravodlivosť vidí zisky v naťahovaní paragrafov, teda veselo a rada naťahuje. V lepšom prípade má dokonca povinnosť zastupovať celkom zjavne protiľahlú stranu, dokonca v najideálnejšom prípade urobiť z "de facto" protiľahlej strany "de jure" príľahlu stranu a čo tým spôsobí, ju nezaujíma.

Nakoniec až dôjde k najhoršiemu, je požadované v záujme dnes moderného humanistického extrémizmu radšej súcitiť s agresorom, lebo on za to z rôznych dôvodov vlastne nemôže. A čo po ňom zostalo koho zaujíma ? Teda koho iného, okrem troch bezvýznamných, neplatiacich EšteNieObčanov ?

Teraz si kladiem otázku, či zákon vzájomného pôsobenia už prestal platiť, alebo je len v upadajúcej spoločnosti jeho funkčnosť dočasne pozastavená ? Alebo sa iba niekto zabudol pozrieť do očí udiveného, aj napriek horúcemu letu zamrznutého dievčatka s vypleštenými očami a otvorenou pusou ?

Tak prosím Vás obíjmite sa vždy keď Vás to napadne, bez ohľadu na spoločenské postavenie, výšku príjmov, rodovú či druhovú príslušnosť. Už len kvôli tým deťom, aby si na to zvykli a furt tak tupo nezízali, keď to náhodou ešte doteraz nevideli vo svojej tradičnej rodine.