Nikdy som nečakala od života nič zvláštne. Nikdy som neverila v Boha no nepoznala som ani knieža zla. Vedela som, že občas sa niečo podarí, občas nie ale inak som to obšírnejšie neriešila. Ako asi každého ma však ťahalo akési tajomno niečoho, čo som nikdy nepreskúšala. Lákalo ma to, s čím som nemala skúsenosť. A v tom to prišlo akosi samo. Začala som prepadať čiernej mágií. Teda v podstate iba mágií. Čo bolo zvláštne, snažila som sa i v tomto okamihu pomôcť ľuďom vôkol mňa. Darilo sa mi. Kúzla, rituály, horoskopy, okultizmus...

Do tohto všetkého som sa začala postupne prebárať. Začala som sa stále viac a viac približovať Satanovi bez toho aby som si to uvedomovala. Urobila som vtedy mnoho chýb. Odrazu Pán i v tomto okamihu sa mi snažil pomôcť a prebudila sa vo mne vášeň k hudbe. Keďže viem aj celkom obstojne spievať nechala som sa prehovoriť do zboru s tým, že tam pôjdem len aby som sa ukázala ako viem spievať. Dosť dlhú dobu to tak aj bolo. Chodila som spievať keď sa mi zachcelo a vždy som vytŕčala z davu aby som na seba prilákala pozornosť.

Trvalo to tak niekoľko rokov keď v tom zrazu sa vo mne začalo niečo lámať. Začala som sa otáčať ku krížu. Svoj zrak upierať na Boha. No sa však asi niekomu nepáčilo a tak prišli skúšky. Mnoho pokušení. Pán mi pomohol odolať im.

Zrazu prišlo kľudne obdobie. Dlho sa nič neudialo. Všetko bolo ako rozprávka. Sem tam prišla nejaká skúška. Ale všetko sa dalo zdolať. Myslela som si aké je všetko super a aké je ľahké nasledovať Krista. V tom však prišla skúška, ktorá možno nebola tak ťažká no ja som ju nezvládla a otočila sa môjmu Pánovi chrbtom.

Moji rodičia sa hádali a mňa to ničilo. Ich hádky sa stupňovali až nás otec vyhodil z domu. Nevládala som to niesť. Bolo to pre mňa ako pre 15 ročné dieťa priveľa. Znova som sa začala prepadať do priepasti tmy a strachu. Začala som piť a fajčiť marihuanu. Neskôr som sa začala rezať. Krásne, hlboké rezy. Milovala som ako mi krv tiekla zmyselne po zápästí.

Trvalo to skoro rok, pokiaľ som ja sprostá zistila, čo stváram. Bolo to obtiažne. V mojej duši boli pootvárané rôzne dvere.

Ani som si to neuvedomovala. Až donedávna.

Nepamätám si presne dátum no pamätám si deň. Bola to nedeľa. Bolo to ešte v starom roku 2010. Asi okolo októbra.

Trošku sme s kamarátkou vypili viac a to bol celý spúšťací mechanizmus. Bola zima a potrebovali sme sa zohriať. Tak sme sa rozhodli ísť pozrieť bratov rehoľníkov.

Vošli sme cez veľkú bránu rovno na nádvorie. Dali sme si zavolať jedného brata. Všetko bolo fajn. Smiali sme sa a rozprávali. So mnou sa už v tom okamihu niečo dialo. Alkohol, ktorý mi stúpol do hlavy bol zrazu fuč. Myseľ som mala čistú. Jasne som si všetko uvedomovala. Prešli sme do návštevnej miestnosti do tepla. Vtedy tam však jeden brat rehoľník mal návštevu a tak sme zostali na chodbe. Zrazu som padla na zem. Teraz vám poviem čo som cítila a čo si pamätám, že som povedala. Neviem čo sa dialo navonok a ani to nechcem vedieť lebo priateľka, čo bola so mnou bola vystrašená (a to ona je silná nátura).

Padla som k zemi. Akoby ma obklopila tma a temno. Všetko sa stratilo a ja som cítila akýsi nepokoj. Niekto sa mi prihováral boli to mužské hlasy volajúce na mňa. Nepoznala som ich. V tom som začula hlas nejakej ženy. Bola to Gabriella. Moja priateľka. Potom znova ticho a prázdno. Zrazu akýsi zaľudný hlas. Lákajúci ma. Ako som však vzdorovala ten cudzí hlas muža sa stupňoval. Zo záľudného až do kriku. Vzdorovala som. Kričala i prosila nech mi dá pokoj. Nech odíde. Nedokázala som otvoriť oči. Lomcovalo mnou a hádka pretŕvavala. Môj nepriateľ bol stále silnejší. Ja som ustupovala. Nevládala až som sa nakoniec vzdala.

Potom si len pamätám hlas toho muža. Ako hovoril skrze mňa. Hlboký, mužský hlas. Taký, ktorý by nikto nenapodobnil. Kričal. Smial sa. Snažil sa zneistiť priateľku, ktorá sa za mňa modlila, čakajúc na kňaza. V tom to povedal. Povedal, že ak sa za mňa neprestanú modliť vezme mi život. Vraj sa ma nevzdá, lebo ja som patrila jemu a Boh ma ukradol.

Potom si pamätám ako keby mojím telom preniklo jasné svetlo. Neviem čo sa stalo alebo, kto čo povedal. Mojím telom prestalo lomcovať. Otvorila som oči. Na mojej tváry zjavilo sa more sĺz. Rozplakala som sa len čo som si uvedomila, čo sa stalo. Kňaz sedel pri mne a všetci odišli von. Sedela som tam a plakala. Prijala som sviatosť zmierenia a potom i najsvätejšie telo Ježišovo.

Neskôr keď som sa o tom s tým kňazom a zároveň mojím spovedníkom rozprávala povedal mi, že musel použiť exorcizmus. Čo znamená vyhnanie zlého ducha v mojom prípade samotného Lucifera.

Od vtedy už pretieklo mnoho vody no stále je to živé. No Pán ma oslobodil a dal mi novú šancu. Začať odznova spolu s ním.

Aktuálne prichádza znova hektické obdobie no viem, že keď sa spoľahnem na Pána všetko sa dá zniesť.

Tak to je na začiatok moje svedectvo prípadne :

Začiatok začiatku..