Mesto ako z hororu.

Po 130 kilometrovej ceste z Karakolu opustenými ťan-šanskými serpentínami, priesmykmi a kaňonovitými údoliami bez známky civilizácie sa úzka cesta otvára do záveru doliny Inylček, v ktorej leží rovnomenné mesto. Na jeho okraji nás vítajú nevyhnutné kovové konštrukcie s uvítacími budovateľskými heslami, dnes už hrdzavé a polorozpadnuté.

Na začiatku 130 km cesty terénnym Kamazom z Karakolu do Mayda adyru

pomník budovateľom cesty (znie to tak pateticko-archaicko-komunisticky, ale táto cesta si skutočne pomník zaslúži) 

turul?

pomník a zároveň výzva pre lezcov

Pri vstupe do mesta je kontrolný punkt so závorou. Znudený strážnik skontroluje naše povolenie na vstup do oblasti a zdvihne závoru, ktorej závažie tvorí neuveriteľná zmes privarených ozubených kolies, chladiča z auta a kadejakých strojných súčastí čohosi väčšieho...

Strážnik nie je mrzutý, že musel vyjsť zo svojej kukane a otvoriť nám. Veď za deň tu prejde len zopár áut a spestrenie nudy potrebuje aj on. Svalovica z neprestajného zdvíhania závory mu určite nehrozí.

Čím hlbšie náš terénny Kamaz vstupuje do mesta, tým čudnejšia atmosféra z neho vanie. Na jeho okrajoch stoja rozostavané paneláky. Pri niektorých z nich do výšky zúfalo trčí dávno opustený hrdzavý žeriav. Opustené, zachované, dostavané murované domy s pootváranými oknami tvoria centrum. Otvorené okná v prázdnych domoch sú ako slepcove oči. Bez známok života sú dostavané i nedostavané továrenské budovy. Ulice namiesto ľudí oživuje len vietor ženúci špinu. Neutešenú atmosféru ešte podtrháva podmračené počasie.

Opustené, mŕtve a pritom zachovalé mesto. Scéna ako z hollywoodskeho thrileru, v ktorom neznámy vírus, mimozemská civilizácia alebo nejakí, chorým mozgom vymyslení, požierači ľudí vyhubili všetko obyvateľstvo v meste.

Na ceste z Karakolu do Mayda adyru

Cesta po ktorej nikto nejazdí stúpa do vyše 3000 m

Cesty sú aj tu rozbité.

Z Inylčeku do Mayda Adyru je to už iba 18 kilometrov, ale terénny nákladiak ide takmer krokom.

To, po čom sa pohybujeme je skôr koryto vymleté jarnou ľadovcovou riekou ako cesta. Zo dva krát sa musíme vrátiť, pretože sme nenašli ten správny výmoľ. Pridať trochu plyn mohol šofér len na jednom asi dvojkilometrovom úseku. To vtedy, keď sa výmoľová cesta napojila na betónový podklad pristávacej dráhy nedostavaného a dnes už tiež opusteného letiska pre malé lietadlá s torzom riadiacej veže.

Inylček mal pred pár rokmi 7 000 obyvateľov. Chystala sa tu ťažba, alebo dokonca sa už aj ťažilo zlato, urán a ortuť. Po páde ZSSR miestny ťažobný priemysel skrachoval.

Dnes vraj žije v meste len päťdesiat rodín.   

Hraničná kontrola.

Let z Prahy, cez Moskvu, do hlavného mesta Kirgizstanu Biškeku bol bez problémov, rovnako ako dva dni trvajúca cesta terénnym nákladniakom do pohraničnej osady Mayda Adyr. Na vstup do hraničného pásma s Čínou treba mať vybavené povolenie z hlavného mesta, pretože kirgizskí pohraničníci si plnia svoju úlohu zodpovedne. A závoru nijako obísť nemôžete, lebo celá dolina Inylček je prehradená oplotením.

Pre masívny terénny nákladiak by síce nebol nijaký problém oplotenie preraziť, ale kto už len má rád hvízdanie guliek okolo uší? Pred závorou sme radšej zastavili.

Tu, na správe parku v Karakole sa treba ohlásiť.

bumážka povoľujúca vstup

Pohraničníci si vyžiadali bumážku – povolenie na vstup do oblasti. Zoznam mien začali konfrontovať s údajmi v pasoch a fotografie v pasoch so skutočnou vizážou. Kontrolu vykonávali za asistencie ledabolo namierených kalašnikovov.

Prvý problém nastal, keď veliteľ hliadky došiel v zozname k môjmu menu. Skutočné číslo pasu nesúhlasilo s číslom uvedeným v zozname. Vedúci našej výpravy vybavoval povolenie na vstup do pohraničnej oblasti ešte z domu prostredníctvom faxu a k dispozícii mal vtedy číslo môjho starého pasu.

Veliteľ hliadky sa spýtavo pozeral raz na mňa, raz na nášho vedúceho, raz do zoznamu a silnou baterkou svietil v tom istom poradí tamže. Všetky údaje okrem čísla sedeli. Ba i fotka sa zhodovala s originálom.

Dúfali sme, že nakoniec aj veliteľ pochopí, že nejde o nijaký podvod. Ten nás však striedavo osvetľoval vojenským lampášom a tváril sa ako vyšetrovateľ gestapa. Nakoniec problém vyriešil balíček cigariet nenápadne položený na nárazník nákladiaka, na ktorom mal vojak položený svoj zoznam osôb.

Kontrola zoznamu sa opäť rozbehla, ale nie nadlho.

Vysvitlo, že Franta nevie, kde má pas.

To bol už väčší problém ako ten môj.

Pohraničníci si počínali ako profesionáli. Ďalšie škatuľky cigarety od nás bez rozpakov prijali, ale nijako ich neobmäkčili.

Za večernej tmy, pod namierenými kalašnikovmi sme museli kvôli jednému chýbajúcemu pasu vyložiť celý nákladniak, ktorý sme na začiatku cesty v Biškeku nakladali asi tri hodiny. Batohy boli poukladané najmä v jeho zadnej časti. Počas dva dni trvajúcej cesty po rozbitých kirgizských cestách mi neustále padali na hlavu - neprezieravo som sedel vzadu. Moja dvojdňová činnosť spočívala v zabezpečovaní statiky hromady batohov. Celý čas som ich podkladal a podopieral horolezeckými čakanmi, ešusmi, fľaškami, priväzoval lanami – a teraz po dvoch dňoch náročných statických spevňovacích prác, keď už batohy konečne začali držať pokope a nepadali nám na hlavy, mám kvôli jednému chýbajúcemu pasu celú tú stavbu zničiť?

Veľmi ma to hnevalo, ale čo môžete proti namiereným zbraniam?

Začali sme vykladať. Kým sa pas našiel a znovu sme náklad na posledný – len osemnásť kilometrový úsek cesty naložili, uplynuli asi dve hodiny. Nečudo, že jedna z troch zúčastnených žien si z pochopiteľných dôvodov chcela odskočiť do blízkeho krovia. Pretože svoj úmysel riadne a včas nenahlásila kompetentným orgánom, pohraničníci ju takmer zastrelili na úteku.

O desiatej večer bolo konečne všetko v poriadku a samopalníci nás vpustili za závoru.

náš camp v Mayda adyre

Zdroj fotografií:

PF