Zametala som chodník pred domom..Zrazu pristúpila ku mne babička,vzala mi metlu a povedala mi:
- "Daj..Pomôžem Ti.." - a láskavo sa na mňa usmiala. Nechcela som..Nech si sadne na lavičku,že to zvládnem sama. Stará žena si sadla a zmenila sa na Pannu Máriu..Chvíľu sedela a ja som užasnuto na ňu hľadela..Nakoniec vstala,pristúpila ku mne a pohladila ma po líci so slovami:
- "Neboj sa..Bude dobre.." - a odišla..Neschopná pohybu dívam sa za ňou..Chcela som ju ešte zadržať..Ale..Neschopná som..Cítim obrovskú úľavu..
 
    Crrrrrrrrn-crrrrrrrrn....Zobúdza ma zvonenie..Mama už doma nie je..Je asi pol piatej ráno. Rozospatá dvíham vyzváňajúci telefón.Preniká ma strach..
- "Prosím"
- "Ahoj..Tu Teta Mila..Už zomrela?" - počujem v slúchadle taktnú vetu a vo vnútri mnou prejde strašný pocit.
- "Prečo by mala zomrieť? Katarína žije..A bude žiť.." - odpoviem dosť zúrivo,aj keď sama si týmto nie som istá..Ale ten sen..
- "Ta tu na dedine hovorili,že videli mamu v čiernom..Tak som sa chcela pýtať,že jak je.." - vysvetľuje teta a ja strácam trpezlivosť.
- "Keby tak bolo,tak by sme vám oznámili..Ale..Viem,že nebude. Dovidenia.." - povedala som ja už dosť nepríjemne a skladám slúchadlo. No roztrasená vytáčam ARO a overujem u sestričky. Upokoja ma..Stále rovnako..Je to bojovníčka..Obrovská bojovníčka..

     Po siedmych dňoch v kóme sa Katka preberá. Z takmer sedemročného dievčatka máme zase novorodenca. Nerozpráva,nechodí..Ale..sme šťastní..Šťastní v nešťastí..Každý deň chodíme k nej do nemocnice..Do obedu mama..Po obede ja.Neviem,čo s ňou robí mama..Ja ju učím..A sama o tom ani nevie..))Učí sa ťažko,ale učí..Keď ju po takmer troch mesiacoch púšťajú z nemocnice,Katka chodí..Mamu volá Ona..A mňa Eka..))..Som na ňu tvrdšia ako mama. Všetci sme si vedomí zázraku..A všetci sme zaň nesmierne vďační..Doktori ju vyliečili, Pán Boh uzdravil..Prinášaná voda z neďalekého pútnického miesta,vrúcne modlitby za jej záchranu..Viera..Silná viera..Aj u niekoho tak vlažného,ako som bola ja..

       Medzi tým sa stalo niečo nepredvídateľné..Nezvládala som toľko bolesti z ara niesť v sebe. Len raz som šla na diskotéku. Mame sa to nepáčilo. Ale ja som musela. A až neskôr som pochopila prečo. Stretla som tam Niekoho. Niekoho,kto mi pomáhal zabudnúť..Len na chvílu sa odpútať od ARA a od malej sestry..Zamilovala som sa..a toto mi dávalo silu.

     Katka na ARE oslávila 7me narodeninky..Dostáva aktovku,plnú hračiek..Mama ju oblieka do krásnych šatočiek z Ameriky. Presne do tých,ktoré jej plánovala dať do truhly v tom najhoršom prípade. Prinášame jej tortu a iné dobroty. Celý tím z ARA jej blahoželá. Doktori z malými kytičkami..Dostáva obrovského plyšoveho maca. Odo mňa veľa kníh..Na učenie..Všetci sa usmievame..Aj Katarína..Na jej hlávke s vlasmi sotva 3oj milimetrovými sa úsmev krásne vyníma..Nikým nepozorovaná pozorujem ju...A v duchu šepkám..ĎAKUJEM TI..BOŽE..

     Primár, keď prepúšťal  Katku domov povedal vetu:
- "Neveril som na zázraky..Ale už verím.." - a my sme sa len chápavo usmievali a súhlasne prikyvovali..

     Panna Mária neklamala..Je dobre..Katarína to zvládla..Aj keď to nebola ľahká cesta..Ale..Vyšlapali sme ju..Som na ňu hrdá..Aj keď niekedy by som ju vedela zabiť..Veď viete ako...Sestry..)))))))))))))