Pestujete svoju škodoradosť?
Veľmi dobre viem, čo je to škodoradosť, ale i tak nie celkom chápem, ako sa ľudia môžu smiať až sa za bruchá chytajú, keď v televízii púšťajú „roztomilé“ domáce videá, v ktorých detičky havarujú na trojkolke, topia sa v bazéniku, v kotrmelcoch sa rútia do potoka, padajú dozadu na chrbát až im na betóne hlavička nadskočí. Vlastne ani nekarhám tých v štúdiu prítomných divákov, ktorí reagujú spontánne a od smiechu sa v pase prehýbajú, hoci potom neraz večer doma či až pri sledovaní záznamu z vysielania sa zhrozia nad tým, čomu sa tak chichúňali.
Skôr sa neprestávam čudovať, ako to ten otecko či tá mamička s kamerou v ruke dokážu dotočiť až do konca, stlačia OFF, zručne nasadia kryt na objektív a asi až potom, keď opatrne odložia kameru, idú zistiť, či ich potomok ešte dýcha.
Priznávam sa však, v tom istom programe doslova zbožňujem takzvaných „machrov“. To sú tí, čo vedia, ako najlepšie vykrútiť nevestu, preskočiť potok, naraziť pivný sud, skočiť do bazéna alebo urobiť čokoľvek, na čo nemajú ani šikovnosť, ani kondíciu, ba ani dostatočne triezvu hlavu. Takmer by som povedal, že mojim obľúbených machrom nejakú tú menšiu haváriu doslova prajem. Dopadnú vždy strašne a hoci ešte pred vypnutím kamery veľmi rýchlo vstávajú a naznačujú, že sa vlastne nič nedeje, lebo v ich bežnom kaskadérskom režime sú podobné kúsky na dennom poriadku, je mi jasné, že doma ich už privítajú zasadrovaných. Smejem sa, až sa za brucho chytám. Ja totiž veľmi dobre viem, čo je to škodoradosť.
Komentáre