Názov by mal nejak súvisieť s debilom, debilitou, alebo debilizmom. V tejto konkrétnej súvislosti by sa mohlo zvážiť aj slovo debilka, ktoré by storky vhodne vystihovalo.

Tento námet by som si mohla nechať aj patentovať, ale to nie je potrebné. Pretože ktokoľvek by mi chcel fušovať do námetu, zmôže sa tak na jeden, dva články, keď si odpľuje nad nejakým debilom, s ktorým sa stretol a vyventiluje si, čo s ním musel zažiť. Majorita ľudí sa totiž s debilmi nestretáva každý deň a ak náhodou aj áno, tak určite nie celý deň.

Nie tak ja. Ja mám v tomto smere autorské šťastie. Ja sa zobudím a už som s ním. Celý deň, až kým nejdem do postele. Aj tam so mnou ide, iba keď zaspí, už dá pokoj. A ja si môžem trochu vydýchnuť a desiť sa, čo s debilom zažijem zase ďalší deň.

A fakt to nie je žiadna sranda. Niekedy, nie vždy, ale niekedy sa dá pred debilom ujsť. Útek pred debilom je v sofistikovaných a znalých kruhoch považovaný nie za potupu, ale za výhru. Neexistuje žiadna možnosť jeho eliminácie pokiaľ nemáte trebárs devinu a nie ste odhodlaný si svoj hrdinský čin odsedieť. 

Ale ako, AKO môžem utiecť ja, keď ja sama som tým debilom? Každý deň narážam na debilné kúsky a okolnosti, v ktorých sa ocitnem ako taký debil, ako taký debil. Odkiaľ prichádzajú, skadiaľ sa berú, kam majú namierené? Dobre, niektoré spôsobím ja sama (v poslednej dobe, drvivú väčšinu, ehm, ale nechtiacky)  lebo som debil, ale čo tie ďalšie kúsky debilizmu, ktoré nespôsobím, ale napriek tomu som hlavnou debilnou hviezdou debilného programu?  

Je to taká len taká náhodná séria, alebo mi to už ostane? To je otázka, ktorá ma aktuálne zamestnáva. Normálne by som si nemala na nič sťažovať, veď žiadny debil na horizonte mi neotravuje život. Teda až na toho jediného, na mňa. Aspoňže je s ním sranda, mohlo by ísť aj o tragickejšie kúsky.

Ballans motto:
Má ma to utešiť?
Neviem
Až to zistím
Poviem

 

hľadám výstižnú úchyláreň...toto som dneska ja, wow, aj tie ďalšie klipy, let´s have fun, man...!