Po zisku titulu majstra sveta v roku 2002 zachvátila slovenský hokej obrovská eufória a nikto nepočúval varovné slová jeho znalcov. Nejeden vtedy upozornil na veľmi zlú prácu s mládežou, dokonca sa objavil aj názor, že tento úspech nám môže skôr ublížiť, než prospieť. Padlo aj množstvo sľubov politikov, tie však boli ako vždy len klamstvami, a vyhrievaním sa na slnku niekoho iného.

Domáci šampionát v tomto roku mal byť dôstojnou rozlúčkou úspešnej generácie, ktorá doniesla tri medaily, dosiahla úspech aj na olympiáde vo Vancouvri a priniesla množstvo radosti do našich domovov v neľahkej dobe. Mal byť ... ale nebude. Namiesto toho bude bolestivou spomienkou na šancu, ktorú sme ľahkovážne zahodili. Šancu byť trvalým členom svetovej špičky, ktorý bude v podvedomí súperov vyvolávať rešpekt a obavy, šancu byť v kolektívnom športe na výslní a byť trvalým zdrojom radosti fanúšika. Namiesto toho sa tento rok zapíše do dejín slovenského hokeja vypadnutím 18-tky z elitnej kategórie MS a fiaskom A-mužstva na domácom šampionáte.

Hoci na ľade hrajú hráči, za súčasný stav nemôžu. Postaviť osud reprezentácie na hráčoch, ktorí sa pomaly lúčia s aktívnou kariérou, blížia sa k štyridsiatke, a viac-menej hrajú skôr pre radosť z hry, je základom pre nepríjemný pád. Keďže na cielené vyhľadávanie talentov a ich výchovu sa roky kašlalo, následky sa museli dostaviť. Zničil sa systém, ktorý dokázal produkovať kvalitu, hokej sa stal športom bohatých, neraz čaptavých detí, ktorých rodičia majú viac ambícií ako samotné dieťa, pričom hráč sa v dospelosti často uspokojí s pendlovaním po kluboch našej podradnej ligovej súťaže. A reprezentačný tréner sa musí modliť, aby sa nezranilo pár opôr, ktoré vedia z hokejkou niečo viac, ako seknúť súpera od chrbta, či sa podopierať.

A tak sa slovenský daňový poplatník zložil na opravu štadióna, ktorej cena by bohate stačila na stavbu šiestich nových stánkov po celom Slovensku. Za svoje peniaze sa musí pozerať na nelegálne postavený hotel, pričom dobre vie, kde skončili financie, vydané z rôznych zdrojov. V súkromných vreckách. Žiaľ, najmenej zaujíma súčasný stav štátne orgány. Ich pracovníkom stačí pohodlný život v závetrí.

Čo už ... na záver hádam len toľko. Môžeme poďakovať hráčom ako Demitra, Šatan, Stumpel, Zedník, Bartečko, Višňovský, Hossa a iným za roky radosti, ktoré nám ich hra prinášala. A rovnako sa môžeme poďakovať funkcionárom SZĽH za hanbu, ktorú spôsobili nášmu národu svojou "prácou" pre slovenský hokej. Rovnako im môžeme poďakovať aj za to, čo nám ešte ich hlúposť prinesie - nie náhodou sme v posledných rokoch končili na posledných miestach v elitnej skupine. A nemusíme sa vôbec diviť, ak v blízkej dobe z elitnej skupiny vypadneme. Bude to daň za všetky špinavosti, ktoré sa v pozadí slovenského hokeja diali.

Daň z hlúposti, ktorá nás vyjde poriadne draho.