a to partnerku deptá,ale tiež mlčí a nakoniec príde minipes a keď vidí,že je ticho,nechcene ale predsa sklopí uši a mlčí ;)

no neviem, to už by bolo na mňa priveľa :-)

Tvoju ohľaduplnosť si zaslúžiš práve tak, ako si ju zaslúžia iní...

ak sa clovek boji povedat nieco negativne (kriticke), tak sa boji jednak neschopnosti ovplyvnit ako to ten druhy vezme (nepochopenia), taktiez straty naklonnosti (neasertivne chovanie), jednak preto, ze kritika moze byt mylne prijata ako "popis pravdy" nie "nahladu interpreta".
Dopredna lutost je dosledkom mylneho chapania empatie, kedy sa vcitujem do niecoho co nie je nasou ulohou. Vcitovanie je vhodne ako pomoc na laskavejsie vyjadrenie toho, co potrebujeme, nie nevyjadrenie .
A strach z vyjadrenia pozitivnych pocitov, vyplyva z obavy , ako bude cit prijaty, ci je vhodny , adekvatny , ci bude pochopeny ... myslim, ze nastava opat v pripade ked pouzivame empatiu mylne alebo sa snazime predvidat . Prejav lasky je nezavisly od toho ako ho ta druha strana pochopi, ak clovek o svojom cite uvazuje , potom ho sam spochybnuje .

že aj prílišná výchova k akejsi pomyslenej slušnosti nás vedie práve k takémuto správaniu.
Neviem, či sa dá čomusi, čo nám bolo predkladané ako vzor "slušného" správania, celkom odučiť.
Premýšľam, kde a kedy sa to vo mne objavilo...
Kedy takéto niečo začalo hatať spontánnosť reakcií?

Áno, je to o tom, o čom píšeš...
len neviem, čo s tým...

Nemyslím, že sa dá naučiť ...nechať slová voľne plynúť,...ťažko sa hľadajú slová pri ohromnej radosti,...a tiež pri ohromnom smútku,...myslím, že je to takto normálne,...mala som ohromný smútok bol snáď tisíckrát krát silnejší ako bývajú smútky všedné, smútky z ktorých sa povedzme ľahko vyrozpráva, ale nejde o vyrozprávanie,...ide skôr o prežívanie, ak bol ten ohromný smútok snáď tisíckrát silnejší, určite tisíckrát viac nebolel, zapol sa miesto toho akýsi povedzme obranný systém môjho „Ja“, jednoducho tá „bolesť“ nebola priamoúmerne veľká intenzite smútku,...a tak je to i so šťastím, človek je nevýslovne šťastný, teší sa z maličkostí,...ale radosť sa tiež priamoúmerne nezvyšuje s veľkosťou šťastia,...dá sa asi dosiahnuť na nejaký pomyselný horizont,...ale potom to musí ísť akoby do rovnováhy,...a tiež záleží od pomyselnej „šírky“ smútku alebo radosti,...teda povedzme to čo dlho očakávame, a tu sa slová hľadajú ľahšie,...ale zase tých prípadov je málo, kedy očakávame nejakú radosť alebo smútok; ô_O

táto "moja" ohľaduplnosť... je o priamej reakcii, keď je niekto prítomný a môže okamžite reagovať.
Nie je to o hromadení kladných, či záporných emócií, tak ako si to popísala v komente. To by bolo asi ja na ďalší príspevok. Lebo s tým sa stretám tiež pomerne často :-)

lebo ticho za chvilu prejde...

máš nejaký podnet, na ktorý máš reagovať,...ale povedzme, že nemôžeš lebo nenachádzaš slová... a pýtaš sa, či je to zo strachu, ohľaduplnosti alebo ľútosti? naznačuješ povedzme isté obavy, prečo okamžite slovne nereaguješ,...ale na podnet, je vždy reakcia,...a že nemáš slovnú, tak ja neviem, v čom je problém,...ak nie záplava pozitívnych alebo negatívnych citov,...ale nevyjadriť sa slovne zo strachu, ľútosti, ohľaduplnosti alebo iných obáv je skôr nedôvera samého seba, alebo vlastného súdu, či úsudku O_ô

stoji za zvazenie vyrok "Vzdy hovor vsetko " a co sa moze diat
Ja nad nim dumam asi tak 3/4 roka, co ho ma kamoska na skype , obycajne sa aj tak sprava . Dumem, ze co nemoze clovek povedat ..Co nemoze povedat ?

No , prijat sa a neriesit ako ta budu prijimat druhy, ked tak smerovat k tomu aby ta co najpresnejsie pochopili .
Nepredikovat za inych , nemysliet si ze niekoho lutovat je pre neho fasa ,ze ohladuplnost je fasa, ak neodhaluje podstatu ... Ako vravi moja kamoska, ta asertivna, ze co ako z toho ma ked nie som sama sebou i v onych chvilach ;) a kedze uz ju poznam 6 rokov, tak viem, ze z toho ma houbel, ked nekonam ako to citim .

mas zatiahnutu rucnu brzdu :))) skus ju povolit, staci ti iba ta noha pri plyne, urcite budes mat dost casu na reakciu. zda sa mi, ze ty mas natolko vypracovane stopky, ze nepochybujem, ze i ked sa prejavis na tvoj vkus prilis spontanne, vyznie to vzdy ohladuplne. viac si ver a ver aj tym na druhej strane :))) a pre teba samotnu - skus to niekedy zamerne i ked oneskorene, pocitis vysledok a ... :)

ale keď cítič, keď Ťa to núti... a nejde to, vtedy nastáva problém.
Niekedy niečo nechceme povedať...možno intuitívne cítime, že je to tak správne. Ale to by nás potom nemalo vnútorne dusiť.

A k tomu druhému komentu... je to niekedy ťažké, nemyslieť na odozvu tých druhých :-((

hm... neviem prečo som si pri čítaní Tvojho komentu spomenula na nepríjemné reakcie v okamihoch, keď sa mi podarilo ručnú brzdu uvoľniť... :-((

neda ako mlcat ... ved aj rtozpravky su o tom ze mlcat je zlato nie ....
Ono to raz vyjde von tak pohoda kazdy sa ucime, cely zivot ...

ale často by som potrebovala čosi dostať von... a neviem, ako nato...

Myslím že viem, aké to je keď chceš niečo povedať a nevieš ako...keď ti na jazyk nie a nie prísť slová, ktoré túžiš niekomu povedať.Pokiaľ ma slová napadnú zväčša je po tom okamihu kedy by sa to tam hodilo...Viem aké to je keď nájdem slová a nenájdem odvahu-niekomu poďakovať, povedať mu čo pre mňa znamená.Mám pocit, že to bude blbé, alebo divné, že sa to jednoducho nebude hodiť.A tak namiesto toho píšem na blog poďakovanie ľuďom, ktorých si vážim a znamenajú pre mňa príliš veľa...potom im pošlem link a je ...

dnes som si aj pokričala, a bolí ma z toho srdiečko...zase ono veľa znesie, ja len nerada kričím, decká ani nevedia, ako veľmi nerada a aj keď ich so zvýšeným hlasom karhám, upozorňujem, nedokážem dať zo seba negatívne pocity v plnej miere, vždy je to min. o polovicu menej intenzívne, ak nemlčím...no tuším sa naučím aj nájsť tie správne slová...ja len, pripadám si smiešne, keď hrozím tým, čo by som neurobila...

a tešiť sa spontánne? to dokážem skôr pred blízkymi ľďmi :) a vydávampopri tom jupíkovské zvuky :)) občas sa mi stáva, že sa teším aj po týždní a zaujúkam si len tak pre seba...skús začať tam, pri sebe :)

držím ti palčeky, nech sa tvoj strach úplne vytratí, držím palce ohľaduplnosti voči tebe ;)

dnes sa mi potvrdilo staré známe- neviem , ako ty, ale u nás v škole máme pocit, že veď ešte môžu tie deti viac poslúchať, nemusia tak nahlas rozprávať a prosto, že je ešte stále na ich správaní čo vylepšovať...od včera máme v rámci medzinárodného projektu u nás na škole deti z Talianska... naši sú oproti nim priam ukážkoví... dnes som im zahlásila, že som rada, že sa správajú tak, ako majú, že z nich nie sú hulváti, ktorí nevedia čo zo sebou.Myslím, že boli prekvapení tým, čo som im povedala...a ja som bola rada, že som to spravila...

nuž, veď ja sa s tým popasujem :-))
Ty si už urobila poriadne veľký krok...

Myslíš? Na môj vkus to ide príliš pomaly....ale na druhú starnu sa mi zlepšuje písomný prejav, keďže ten ústny je stále biedny...

A smiešne si občas pripadám i ja, keď niečo prepísknem...

dôležité, že tie slová dávaš von... je jedno, či písomne, či pomocou hlasu, nie? :-)

No ja ti neviem...tuším by som radšej rozprávala, než písala...ale aj to je pokrok...a vždy keď pošlem link dotyčnému človeku nemusím sa obávať, že mi budú horieť uši....

ja mám skôr červené líca :-))

Ok , môj popis... sklopený zrak, trápne ticho..červené líca, horiace uši...chvejúce sa ruky...blôdiaci zrak..

ked som pisala svoj koment, tak som si predstavovala, ze prejavis spontanne radost, velmi zivo a bez ohladu na to co ta druha strana, a tak teraz neviem ake asociacie a spomienky sa u teba spojili s rucnou brzdou, mam pocit, ze negativne. potom ma napada otazka, a ci tvoje spomienky sa tykaju tvojej reakcie, alebo reakcie tej druhej strany. Ked si nemyslela to, co vyznelo nie moc dobre v tvojom vnimani, tak rovnako mohlo nastat skreslenie na druhej strane, nie u teba.

hmm... máš pravdu, tie spomienky neboli príjemné... ale našťastie je ich len zopár :-)))

a preco by to malo byt tazke nemysliet na odozvu ? a o co je lahsie na nu mysliet ?

ps: vramci otvorenosti , citim ze bolo uplne zbytocne napisat oba komentare , tak ako tento ;) tebe to vlastne vyhovuje ako to robis a ako si to obhajis

co tak pisat diar... ???? ;-)

to sú asi ešte také spomienky, s ktorými som sa priveľmi neskamarátila... a tie mi to robia ťažkým...

Diaár?

to sú preklepy... ale to je tým, že sa ponáhľam. Čaká na mňa práca :-)

no jo, spomienocky :) ale co sak sa prevetraju ked bude taka prava chvila, nie ? krasny den