Sociálna starostlivosť - zdravotníctvo

Za komunizmu bolo zdravotníctvo bezplatné a sociálne spravodlivé, pretože bolo všetkým poskytované rovnako. Tak tomu bolo de iure, ale de facto pre zdravotníctvo tak ako pre všetky služby platilo, že bolo nedostatkové. Áno, počet lôžok, počet zdravotných zariadení bol v podstate ideálny. Čo bolo nedostatkové bola kvalita zdravotníctva. Vzhľadom na to, že nikde na svete neexistuje spoločnosť, ktorá by bola schopná investovať do zdravotníctva toľko prostriedkov, koľko je zdravotníctvo schopné pohltiť, všade existuje tlak prírodného výberu na kvalitu zdravotníctva, a v tomto komunizmus nebol nijakou výnimkou. Ako som uviedol — rovnosť v odmeňovaní vedie k minimalizácii úsilia. Zdravotníctvo vyžaduje veľa sofistikovaných výrobkov, najmä farmák, ale aj drahej elektroniky a drahého výskumu. Nič z toho komunistický systém nie je schopný zabezpečiť, preto kvalita zdravotníctva, rovnako ako iné oblasti života, postupne stále výraznejšie zaostávala za vyspelým svetom. Existuje jeden parameter kvality zdravotníctva a tým je priemerná dĺžka veku, a tá bola vo všetkých komunistických krajinách zretelne nižšia, ako vo vyspelej civilizácii. Ale to nie je pre našu tému až také dôležité, pretože dobre, ak máme málo zdrojov, máme všetci málo, ale zato rovnako málo, a to je sociálne spravodlivé. Nikto si nevyskočí nad svoje vrecká.
Sociálne nespravodlivé však je to, že v skutočnosti nebolo všetkým dožičené mať rovnaké zdravotníctvo. Kto dal lepší úplatok, ten mal lepšiu zdravotnú starostlivosť. To sa prejavovalo najmä v kľúčovej oblasti liečby, a tou sú lieky. Lieky vyrobené v rámci komunistických štátov boli zastaralé, menej účinné, ako bol svetový štandard. Komunistické hospodárstvo (ako som vyššie zdôvodnil) bolo v stále menšej miere schopné obchodovať s vyspelým svetom, pretože nemalo čo predávať, okrem surovín. Za to sa dovážal veľmi obmedzený objem liekov z kapitalistického sveta a ten sa prerozdeľoval jednoznačne sociálne nespravodlivo, pretože na základe korupcie, známostí alebo nelegálneho výmenného obchodu.
Ďalším už spomínaným aspektom sociálne spravodlivého zdravotníctva je to, že slúži ako nástroj zvyšovania individuálnych ziskov a znižovania individuálnych nákladov pre asociálne vrstvy obyvateľov. Trvalá invalida a práceneschopnosť v komunistických štátoch ďaleko (2-3 násobne) prevyšovala priemerné hodnoty v civilizovanom svete. Teda opäť: sociálne spravodlivé rozdeľovanie vedie zákonite ku sociálne nespravodlivému produkovaniu spoločných zdrojov.
Komunistické zdravotníctvo pretrváva dodnes, pretože nepominuli predpoklady na zmenu, stále je bezplatné. Rozdiel je len v tom, že štát má menej peňazí, tak je aj to, čo fungovalo (budovy) v stále horšom stave. Dobre a stále lepšie funguje súkromné zdravotníctvo.

Sociálna starostlivosť - školstvo

Komunizmus zabezpečil sociálne spravodlivé školstvo, pretože dostupnosť školskej výuky bola zo zákona pre všetkých rovnaká. Zámerne nehovorím dostupnosť vzdelania, ale dostupnosť školskej výuky, pretože v týchto pojmoch je kvalitatívny rozdiel. Kým dostupnosť škôl sa dá zo zákona zabezpečiť rovnaká pre všetkých, vzdelanie závisí od individuálnych vlastností a schopností jedinca. A tak v konečnom dôsledku vzniká sociálne nespravodlivá situácia, pretože rovnaké školské „vzdelanie“ získa ten, ktorý je inteligentnejší, viac rozumie učivu, a tiež ten, čo iba „prepláva“ školským systémom. V dôsledku rovnostárskeho odmeňovania má z toho aj rovnaký prospech.
Logickým dôsledkom toho je systematicky znižovaná kvalita vzdelania. Vzdelanie má totiž tú zvláštnosť, že na celkovom spoločenskom efekte sa proporciálne výraznejšie podiela nadpriemerné vzdelanie, ako priemerné (zdôrazňujem vzdelanie, nie dosiahnutý počet rokov v škole). Preto údaje typu: koľko ľudí absolvovalo vysokoškolské vzdelanie, koľko stredoškolské, koľko je analfabetov, alebo aké sú priemerné znalosti (encyklopedické), koľko docentov, profesorov, výskumných ústavov je v tej ktorej krajine v skutočnosti nič nevypovedá o kvalite vzdelania. O kvalite vzdelania vypovedá množstvo objavov, realizovaných patentov, nových technológií, citovaných vedeckých prác, alebo aj množstvo vytvorených nových technológií, podiel importovaných a exportovaných tovarov, služieb a technológií a podobne.
Komunistický systém vzdelávania produkoval absolventov bez vzdelania. Kvalita ich vedomostí a najmä získaných schopností zodpovedala genetickému priemeru, teda bola oproti vyspelým štátom veľmi nízka a stále sa znižovala. V záujme ako vyučujúcich tak aj vyučovaných bolo na ten istý získaný stupeň vzdelania vynaložiť čo najmenšie úsilie, preto neexistoval nijaký selekčný tlak na kvalitu.
Komunistické školstvo existuje dodnes. jediný spôsob, ktorý to dokáže zmeniť je spoplatnenie školstva, ale to v rovnostárstvom poznačenej spoločnosti nie je zatiaľ priechodné.

Sociálna starostlivosť - dôchodkový systém, starostlivosť o dôchodcov

Tak ako o všetko ostatné, aj o dôchodcov sa komunisti sľúbili postarať. A aj sa postarali, zaviedli sociálne spravodlivý, teda rovnaký dôchodok pre všetkých. Tak ako inde, aj v komunizme postupne klesal pomer dôchodku k priemernej mzde, len nie tak rýchlo, ale aj to bolo sociálne spravodlivé, pretože rovnako pre všetkých. Čo už nebolo sociálne spravodlivé bol fakt, že rovnaký dôchodok dostal povedzme účtovník podniku ako jeho sused asociál, ktorý sa prechytračil v práci ako vedel, večne bol práceneschopný a kradol kde sa dalo. Pre spoločnosť bol užitočný zhruba z jednej desatiny, zato profit mal stopercentný. Tak isto zásluhovosť v dôchodkovom systéme sa merala odpracovnými rokmi pre spoločnosť, ale v intenciách sociálne spravodlivej spoločnosti boli aj rozdiely v dôchodkoch malé, čo viedlo v prípadoch uvedomelých jedincov, ktorí sa snažili pre celok odovzdať maximum k nespravodlivosti vo vyplácaní dôchodku.
To isté sa týka aj starostlivosti o dôchodcov, ktorá bola sociálne spravodlivo rovnako poskytovaná všetkým, bez ohľadu na zásluhy. Preto bola minimálne diferencovaná a starobince síce štát dokázal poskytnúť pre vštkých dôchodcov, ale s priemernou nízkou úrovňou, čo malo zaujímavý dopad — rodiny úplne prestali mať pocit, že sa musia o svojich starých rodičov postarať, pretože fakticky nemali ako. Nemohli napríklad prispieť na lepšiu izbu v starobinci a podobne, aj keď de facto to robili prostredníctvom úplatkov, čo zavádzalo do sociálne spravodlivého systému opäť prvok nerovnosti.

---

Zajtra pokračujem v téme kriminalitou.