Poznáte to. Večer, keď deti nechcú spať, drnkajú rozprávky. Prvú, druhú, piatu, desiatu...Ale raz som si povedal, dosť. Oni chcú len jednu rozprávku a ja im, ako z vreca sypem jednu za druhou. Rozhodol som sa. Ak chcú mať rozprávku, budú ju mať. Ja im ju síce prinesiem, ale budú si ju vychovávať sami. Tešil som sa, že už budem mať po starostiach. Na začiatku bolo najťažšie nájsť slová, jedinú vetu, ktorou by sa rozprávka začala. To mala byť moja prvá a konečná úloha. ,,Dokrmiť“ a postarať sa o ňu už mali deti samé. Deti sa toho s radosťou zhostili. Princeznú so zlatou hviezdou zrazu zachraňoval Spiderman a Ken s Barby k nim chodili na obed z negeneticky upravovanej zeleniny. Nevedel som kde na to všetko chodia. Takto to šlo hodnú chvíľu. Keď sa už ale zo Smolíčka Pacholíčka vykľul šéf mafie a Popoluška bola kukláčka, začal som si uvedomovať, že táto spočiatku milá a neškodná rozprávka rastie do rozmerov nepríjemne vyzerajúcej Godzily. Neskôr som vôbec nemohol  zaspať. Musel som premýšľať nad tým, kto ukáže mojim deťom pravdu, ak sa ju nenaučia rozoznať už v obyčajnej rozprávke. Tá rozprávka, ktorú si deti sami vymysleli, ma desila. Znela ako zmes večerných správ a hlúpostí z New Age. Rozhodol som sa to zmeniť. Zoberiem rozprávku do vlastných rúk. Bude taká aká má byť. Snehulienka sa stretne s trpaslíkmi. Zlá macocha bude potrestaná a princ na bielom koni určite príde. Neviem ako to vezmú deti. Ale ja som ich rodič. Mám za ne zodpovednosť. A mám ich rád. Ľúbim ich. Hovorím im to tak často, ako je možné. Od dnes ich ale navyše nikdy nezabudnem požehnať. Potrebujú to. Budú to potrebovať. Nebezpečná rozprávka behá ešte stále niekde vonku a hľadá tých, ktorí by sa o ňu starali a prijali za svoju. A sú aj taký, ktorý ju budú aj nadalej nezodpovedne krmiť. A je možné, že tých čo žijú bez  poznania skutočnej Lásky a  Pravdy, raz zožerie.