Nie vždy existovalo delenie Biblie na Starý a Nový zákon. Boží plán s ľudstvom je súvisiaci celok. Všetky veľké skutočnosti Biblie (osoby, inštitúcie, udalosti) sa v konečnom dôsledku vzťahujú na Krista a na Cirkev. Tým vzniká jednota spisu – aj vzhľadom na to neodvoditeľné nóvum, čo sa zjavilo v Kristovi – ale súčasne však aj rozdielnosť zákonov.

Jednota zákonov nie je v uzavretom systéme vyučovania, ale skôr vo svedectve Božích činov. Boh, ktorý je činný v dejinách Izraela, dosvedčuje to v novom zväzku ako Otec Ježiša Krista. O dvoch zákonoch sa môže hovoriť až vtedy, keď prvotná Cirkev oddelila svoje vlastné sväté spisy, ktoré obsahujú radostné posolstvo Ježiša Mesiáša, od svätých spisov židov.

Kresťanstvo predsa už prijalo "Starý zákon" úplne do svojich spisov. Už navždy má so židovstvom spoločný Starý zákon ako svätý spis. V tom by mohol byť základ pre lepšie vzájomné porozumenie v budúcnosti.

Avšak ešte aj dnes je vzťah medzi kresťanmi a židmi z mnohých dôvodov zaťažený a to aj preto, lebo rozdiely v chápaní týchto spisov sú veľké.

Pre mnohých židov je to, čo kresťania nazývajú "Starý" zákon, v žiadnom prípade nie "staré" a potrebné doplniť "Novým" zákonom. Zastávajú názor, že ich sväté spisy sú písané predovšetkým pre Izrael.

Posolstvo Ježiša - Mesiáša odmietajú.

Mnohí židia veria aj dnes, že prisľúbený Mesiáš ešte len príde a zriadi Božie kráľovstvo v budúcnosti. Preto si myslia, že pre ich vlastné chápanie viery "Nový" zákon nie je potrebný. Iní židia vidia, že pre židovstvo ani Nový zákon nemôže byť ľahostajný a bezvýznamný. Týmto spisom sa predsa nesie do sveta za hranice Izraela veľa zo židovskej viery. Až takto sa Boh Izraela ukázal veľkej časti ľudstva. Preto musí byť aj "Nový" zákon pre židovstvo dôležitý.