Fiodor Michajlovič Dostojevskij - Zločin a trest Charakteristiky postáv Rodion Romanyč Raskoľnikov – Raskoľnikov pochádzal z vidieka. Jeho otec zahynul a preto jediná jeho rodina bola jeho matka a sestra, ktoré mal veľmi rád. Raskoľnikov prišiel do Petrohradu za účelom štúdia práva. Tento jeho odchod znamenal pre jeho chudobnú matku finančné ťažkosti. Bol mladý, ambiciózny a talentovaný, no aj napriek veľkému úsiliu jeho matky a sestry nebolo možné v plnej miere financovať jeho štúdium, ktoré musel pod vplyvom nedostatku finančných prostriedkov prerušiť. Bol nútený žiť v chudobe v malej tmavej kutici. Mladý študent teda začína spoznávať skutočnú tvár mesta a jeho prehnitej spoločnosti. Jeho voľný čas mu vypĺňa uvažovanie a bezcieľne potulovanie sa. Vytvára si vonkoncom mylnú teóriu, ktorá navždy ovplyvní jeho budúci život. Hlavná idea Raskoľnikovovej teórie spočíva v rozdeľovaní ľudí na 2 skupiny: V prvej sú ľudia, ktorých úlohou je zachovať ľudstvo. Inak povedané, sú len materiálom na plodenie sebe podobných - obyčajných ľudí. Títo "obyčajní" ľudia sa vyznačujú skostnatenosťou, konzervatívnymi názormi, dodržujú zákony a striktne dbajú, aby ich dodržiavali aj všetci ostatní. Je to masa ľudí, ktorá žije v svojim zaužívaným spôsobom života a nijako nevybočuje z priemeru. Každý jedinec z tejto masy je sám o sebe bezvýznamný a jeho život nijako nemôže ovplyvniť dejiny. Keď zomrie, s postupom času upadá do zabudnutia. Vodcovia však paria do druhej skupiny ľudí. Títo ľudia sú nositeľmi nových, prevratných a pre prvú skupinu radikálnych názorov a myšlienok. Raskoľnikov si myslí, že práve osobnosti z druhej skupiny formujú dejiny a určujú smer, ktorým sa bude orientovať celý národ. Výnimoční ľudia, ako ich nazval Raskoľnikov, majú právo prekročiť zákon. Inými slovami, ich svedomie môže dovoliť prekročiť prekážky, ktoré sa naskytnú pri presadzovaní svojej idey, aj nezákonnou cestou. Je to ospravedlnené, pretože porušujú zákon v záujme vyššieho dobra, ktoré bude prospešné pre celú spoločnosť. Odpoveď spoločnosti býva negatívna, lebo sa nechce vzdať starých, už nadobudnutých hodnôt, a preto sú títo ľudia prenasledovaní a vešaní, no neskôr uctievaní a uznávaní ďalšími pokoleniami obyčajných ľudí. Ako príklad vyšších ľudí boli spomenutí napr. Napoleon Banaparte, Lykurgos a Solón. Raskoľnikov začína uvažovať o spôsobe, ktorým by sa dokázal začleniť do jednej zo skupín, o ktorých hovorila jeho teória (samozrejme dúfa, že patrí medzi „výnimočných“). Dospel k tomu, že práve vražda stareny je na to vhodná a má rozhodnúť, do ktorej kategórie patrí on sám. Tento zločin (vražda stareny) je motivovaný socíálne a ideologicky. Raskoľnikovova rodina i jeho známi žijú v strašnej biede, kým iní vlastnia viac než potrebujú. To ho privádza na myšlienku, že stará úžerníčka je škodlivý typ a jej peniaze môžu napraviť mnohé sociálne zlo. Čoraz viac sa začal zaoberať svojou teóriou a začal ju pokladať za reálne východisko z jeho situácie. Keď zažíval stavy, keď nemohol rozmýšľať o ničom inom, ako bola jeho teória, chodil do miestnych krčiem. Tým sa ešte viac uisťoval o skazenosti a pokrytectve ruskej spoločnosti. Neustále sa zmietal medzi dvoma dobiedzajúcimi myšlienkami. Pre prvú nemohol občas ani spať. Bola to predstava, že zabije úžerníčku a jej peniaze dá na ušľachtilé ciele, aby odčinil svoj zločin dobrým skutkom. Jeho druhá myšlienka dokonale odporovala prvej - myslel na to, že zabíjanie stareny je choré a nesprávne. Nakoniec sa Raskoľnikov rozhodol, že ak je jeho teória dobrá, musí ju vyskúšať. Aj keď si to otvorene nepriznal, veľmi chcel byť "niekto". Jeho snom bolo stať sa osobnosťou. Cítil, že ak prekročí prekážky, ktoré sa mu naskytli, prirodzene sa stane „výnimočným človekom“. Celá vražda bola dokonale vymyslená. Raskoľnikov dokonca analyzoval všetky chyby, ktorých sa dopúšťajú "obyčajní" vrahovia. Zistil, že tesne po každom delikte nastáva u zločinca zatemnenie mysle, keď sa dopúšťa zbytočných chýb. Raskoľnikov bol presvedčený, že on sa tomu stavu vyhne, lebo celá koncepcia vraždy nemala chybu. Z vypočutého rozhovoru na trhu zistil, že starena bude nasledujúci deň sama doma. Pocíti, že je vhodná situácia, aby "to" spravil. A naozaj. Raskoľnikov nemôže odolať túžbe byť výnimočným, a preto v horúčke chladnokrvne zabíja úžerníčku a je nútený zabiť aj jej sestru Lizavetu, ktorá ho prichytila. V tom zhone spravil niekoľko chýb, ktoré nalomili jeho sebaistotu a suverenitu. Keď mu Nastasia podala predvolanie na políciu, zdesil sa a začal panikáriť. Na políciu išiel s pocitom, že už vedia o jeho vražde. Zmierený s tým, že je odhalený, prichádza na policajnú stanicu. Počas výsluchu však zisťuje, že bol predvolaný z dôvodu neplatenia nájomného. Spáchal zločin a uvedomuje si, že nastal čas, aby svoj čin zahladil pred ostatnými. Hneď, ako prišiel domov, vybral všetky ulúpené veci zo skrýše a rozbehol sa skryť ich niekde von. Vtedy si začína uvedomovať celú zbytočnosť svojho zločinu. S odporom zistil, že vražda Aľony Ivanovny sa vymyká z jeho teórie. Pôvodne chcel zabiť, aby si zaručil prijateľnú budúcnosť, pritom však ani neolúpil dosť prostriedkov na zaručenie šťastnej budúcnosti. Vtedy začala Raskoľnikovom lomcovať neutíchajúca nenávisť voči sebe, voči svojim ideálom a voči všetkému, čo videl. Ďalším vnútorným konfliktom, čo ovplyvnil Raskoľnikova, Je neschopnosť prijať zodpovednosť za svoj čin. Raskoľnikov do poslednej chvíle odmieta, že sa previnil. On to chápe tak, že sa iba snažil realizovať svoju teóriu. Zmena v jeho vnútornom postoji nastáva až vtedy, keď ho Soňa, jediný človek, ktorého mal Raskoľnikov naozaj rád a verí mu, privedie k Bohu. Raskoľnikov si zrazu uvedomí , že jeho povinnosť je niesť následky za svoj čin. Raskoľnikov berie svoj trest a odchádza na nútené práce na Sibír. Nenávidí sa za všetko, čo spravil. Vyslobodenie z bezvýchodiskovej situácie nastáva, keď k nemu prichádza Soňa ako vzor čistoty a prijíma ho. Raskoľnikov zisťuje, že zmysel jeho života nie je v trápení a mučení sa a pomocou Soninej lásky sa oslobodzuje od svojho duševného bremena. Raskoľnikov je postava rozporuplná. Prejavy náklonnosti sa uňho v zlomku sekundy dokážu zmeniť v nenávisť, vôľa žiť v túžbu zomrieť. To je jeden z dôvodov, prečo bol Raskoľnikov taký samotár. Raskoľnikov nevyhľadával spoločnosť, priam sa jej vyhýbal a spoločnosť sa vyhýbala jemu. Jeho povaha bola nevyspytateľná, nikto nemohol s istotou predpovedať ako sa zachová, častokrát to netušil ani on sám. Bol mimoriadne hĺbavý a každý čin, každú jednu myšlienku dôkladne analyzoval. Raskoľnikov je krehký a citlivý. Aj napriek tomu, že Raskoľnikov bol samotár a jeho myslenie bolo pre bežných smrteľníkov nepochopiteľné, bol schopný citu, dokonca veľkej lásky.. Soňa ho najprv zaujímala ako objekt, ako obeť sociálnych pomerov. neskôr usudzuje, že len jej môže dôverovať. Pocity lásky k nej striedajú pocity nenávisti Sofia Semionovna Marmeladovová (Soňa) - Soňa bola postava, ktorá môže vzbudzovať ľútosť, nie každý ju dokáže pochopiť a nie každý s ňou súhlasí. Dôležitú úlohu v Soninom živote zohráva jej rodina. Jej otec bol opilec, no ona ho milovala bez ohľadu na jeho neduhy. Jej matka umrela a preto sa o jej súrodencov starala jej macocha Katerina Ivanovna. Soňa si ju vážila a sama vyhlasuje, že ju má veľmi rada. Ide tu však o ľútosť, súcit a vďačnosť. Ľutuje ju, lebo vidí, ako sa trápi a týra, aký zvádza boj so smrťou a pritom vidí, že nestráca ideály a túžby a utieka sa k nerealizovateľným predstavám. Zároveň je jej Soňa vďačná, že sa stará o jej súrodencov. Soňa milovala deti. Paradoxne, deti boli hlavnou príčinou, pre ktorú sa začala predávať. Katerina Ivanovna potrebovala deti zaopatriť, no sama nemala čo do úst vložiť, preto Sonine telo bolo jediné východisko z tejto situácie. Soňa sa podvolila a rozhodla sa obetovať pre blaho iných. Soni ani len nenapadlo zanevrieť na svoju rodinu, pre ktorú si zničila život. Nedokázala nenávidieť, bola milá, skromná a slušná, s každým chcela dobre vychádzať. Mala strach pred vystupovaním pred viacerými ľuďmi, bola tichá a krotká. Soňa sa s ostatnými ľuďmi zbližovala pomalšie, ako ktokoľvek iný. Soňa sa evidentne podceňovala. Sama sa považovala za menejcennú a prejav úcty od niekoho „vznešenejšieho“ bol pre ňu akoby nepríjemný a na ťarchu. Soňa bola hlboko veriaca. Jej život bol ťažký, no aj napriek tomu nestrácala vieru a kresťanstvo dokázala obhajovať pred sprvoti neveriacim Raskoľnikovom. V Raskoľnikovovom živote zohrala výraznú rolu, nakoľko ho priviedla k láske k bohu, darovala mu kríž ako symbol toho, že budú trpieť spolu. Jej dobrota hraničila s naivitou, pretože stále dúfala, že každý človek je v podstate dobrý. Nikdy ľudí neposudzovala podľa zamestnania, šiat, či postavenia. Nepoznala predsudky. Vonkoncom nesúhlasila s Raskoľnikovovou teóriou o práve zabiť. Keď Soňa prelomila škrupinu svojej hanblivosti a plachosti, bola schopná veľkej lásky a oddanosti. Aj strach a zhrozenie, ktoré cítila k Raskoľnikovovi prerástli v lásku. Puľcheria Alexandrovna – Je to Raskoľnikovova matka túžiaca zabezpečiť blaho svojim milovaným deťom. Mala ich nadovšetko rada, dôverovala im a snažila sa im pomáhať. Dbala viac na ich blaho, ako na svoje, ku šťastiu jej stačilo veľmi málo. Mala veľké srdce a bola stelesnením materinského citu. Bola veľmi citlivá. Už len pocit, že jej Roďovi hrozí niečo strašné, jej nahlodal zdravie. Utýrala sa od žiaľu a trápenia až napokon umrela. Aľona Ivanovna – Stará úžerníčka, ktorá poslúžila Raskoľnikovovi ako spôsob, akým zistiť, či je naozaj „výnimočný“. Bola zlá a samotárska. Jej jedinou spoločnosťou boli ľudia, ktorých zdierala. Svojim úžerníctvom bránila vývinu stoviek mladých ľudí, Raskoľnikov si to uvedomoval a usúdil, že táto žena je len voš, že len škodí, že ak sa vytratí z tohto sveta, nikomu to nebude vadiť, dokonca, že svet bez nej bude lepší. Má jednu sestru, Lizavetu, na ktorú je veľmi zlá, bije ju a zo svojich peňazí jej nedá ani rubeľ. Lizaveta Ivanovna – Je sestra Aľony Ivanovny. Je jej pravým opakom. Je dobrá a milá, vraví sa, že dokonca pekná. Priatelí sa so Soňou, stretáva sa s ľuďmi a má čestné zamestnanie trhovníčky, kde ľudí nezdiera, ale zarába si na chlieb ako čestný človekJej život končí tragicky, keď zomiera pod Raskoľnikovou sekerou tak, ako jej sestra. Je to rozhodne koniec, ktorý si nezaslúžila. Katerina Ivanovna – Pochádzala zo šľachtickej rodiny, vydala sa za Marmeladova, ktorý pre opilstvo prišiel o zamestnanie a preto žijú na okraji spoločnosti vo veľkej biede. Bola veľmi obetavá, o deti sa starala aj napriek tuberkulóze, ktorá jej hrozila smrťou. Viedla ich k dobrej výchove, no neraz ich bila. Bola to starostlivá matka, ktorá deťom obetovala celý svoj zvyšný život. Bola to rázna a výbušná žena. Aj napriek chudobe nestrácala svoje ideály, verila, že raz sa ich situácia zmení, a že príde lepšia budúcnosť. Ťažká situácia v ktorej sa ocitá s deťmi, ju privádza do šialenstva a následne umiera na následky ťažkej tuberkulózy. Semion Zacharovič Marmeladov – Bol to Sonin otec a manžel Kateriny Ivanovny. Bol to opilec, ktorý pre túto svoju neresť stratil zamestnanie a uvrhol do chudoby celú svoju rodinu. Bol strhaný a jeho výzor bol dosť žalostný. Jeho vôľa bola slabá, vedel, že pitím ničí život sebe a svojej rodine, no na svoju situáciu sa pozeral s bezmocnosťou. Vedel, že keby prestal piť, znamenalo by to lepšiu budúcnosť, no nedokázal to. Zahynul tragicky pod kolesami koča. Porfirij Petrovič - Bol to mladý ambiciózny vyšetrovateľ. Mal asi 35 rokov, bol menšej postavy. Celkovo to bol človek milý, schopný spriateliť sa s danou osobou. K ľuďom sa správal priateľsky, vyžarovala z neho energia nútiaca ľuďom dôverovať mu, odviazať sa a striasť zo seba nedôverčivosť voči nemu. Bol zdvorilý a výrečný, schopný získať si náklonnosť, čo sa častokrát stalo osudným pre kriminálnikov. Vo svojej práci bol zanietený a schopný. Mal vyvinutú schopnosť dedukcie, neomylný nos na zločincov. V Raskoľnikovovom živote zohral dôležitú úlohu, pretože nielenže mu bol v pätách a nakoniec ho odhalil, ale udelil výraznú ranu jeho pýche. Raskoľnikov si musel uvedomiť, že aj napriek svojmu enormnému úsiliu, aby udržal tieň podozrenia mimo seba, bol Porfirij Petrovič chytrejší a bol schopný poraziť jeho vypočítavosť vlastnou šikovnosťou a inteligenciou. Arkadij Ivanovič Svidrigajlov - najskazenejšia a najzápornejšia postava v diele. Objavuje sa v poslednej tretine diela, kde zohráva dôležitú úlohu v živote Raskoľnikova a jeho sestry Dune. Svidrigajlov sa mal veľmi rád a dával to najavo svojím pestovaným vzhľadom. Svidrigajlov bol zločinec a vrah, ktorý oplýval plejádou záporných vlastností. Stalo sa z neho nemilosrdné egoistické monštrum. Svoju zákernosť ukázal, keď sa neštítil počúvať rozhovor Raskoľnikova a Sone za dverami vo vedľajšej izbe. Bez nijakej hanby si dal ku stene stoličku, aby sa mu pri odpočúvaní pohodlne sedelo. Tak sa dozvedel o tom, že Raskoľnikov je vrah. Akoby to nestačilo, začal ho vydierať. Všetko robil s ľadovým pokojom, bez známok súcitu. Neľútostne si išiel za svojim cieľom. Jediný jeho cieľ bol osobný prospech. Svidrigajlov bol typ človeka – egoistu, ktorý si užíval život plnými dúškami. Jeho neresti a nečisté úmysly boli také priehľadné, že mal so svojou ženou nepísanú zmluvu. Boli dohodnutí, že Svidrigajlov neopustí svoju ženu. Za odmenu sa mohol občas „zabaviť“ s niektorou zo slúžiek. Svidrigajlov toto právo patrične využíval. Dobyť Dunino srdce sa mu však nepodarilo. Ďalšou jeho charakteristickou vlastnosťou bola nechuť vzdať sa výhod a potencionálneho prospechu. Túžby po Duni sa nevzdal, po jej odmietnutí sa v ňom ešte viac stupňovala túžba po nej. Po smrti manželky sa rozhodol zlomiť Dunin odpor tvrdením, že sa zmenil. Chcel jej dať desaťtisíc rubľov. Keď ich odmietla, rozdal ich rodine Marmeladovcov. Tým mal v úmysle ukázať, že sa zmenil a že je jej hodný. Všetko jeho zlo sa však nakoniec obrátilo proti nemu. Keď zisťuje, že nie je človek, priloží si ku spánku revolver a stlačí kohútik. Dmitrij Prokofjič Razumichin - jedna z kľúčových postáv románu, ktorý svojím charakterom ovplyvňuje konanie Raskoľnikova. Razumichin je študent, ktorý si privyrába prekladaním rozličných zahraničných prác uverejňovaných v miestnych novinách. Razumichinova priateľskosť k Roďovi bola absolútne úprimná, pretože to bol človek veľmi otvorený a úprimný. Mal Rakoľnikova veľmi rád a vážil si ho. Hneď ako videl, že s Roďom nie je niečo v poriadku, presťahoval sa k nemu. Snažil sa pomôcť mu ako len vedel. Mal príjemné vystupovanie. To nakoniec oslovilo aj Raskoľnikovu sestru Duňu. Tá sa Razumichinovi veľmi páčila. Ukázal sa ako verný Raskoľnikovov priateľ, na ktorého sa dá spoľahnúť. Bol to dobrý človek a svoju dobrotu rozdával ďalej. Avdotia Romanovna Raskoľnikovová (Duňa) – bola Raskoľnikovova jediná sestra. Spolu s matkou a snúbencom Petrom Petrovičom Lužinom prichádza do Petrohradu navštíviť brata. Bola to vznešená a hrdá mladá žena. Svoje city vedela kontrolovať. Vo chvíli, keď zistila, že s Roďom nie je čosi v poriadku, neutápala sa v plači. Radšej si s ním sadla a porozprávala sa. Súcitila s chudobnými a bolo jej ľúto brata, s ktorým to bolo čoraz horšie. Dokázala sa obetovať zaňho i za iných. Najväčšia obeta, čo chcela Duňa spraviť, bol sobáš s Petrom Petrovičom Lužinom. Duňa si uvedomovala, že rodina Raskoľnikovovcov je veľmi chudobná a vedela, že reálne by ich mohol z biedy vytiahnuť Raskoľnikov, keď vyštuduje. To by však mohlo byť neskoro. Zrazu ju žiadal o ruku Lužin - bohatý muž a ona to pochopila ako osud zobrať na seba úlohu tej, čo sa obetuje pre iných. Chcela svojím sobášom pomôcť rodine. Mala nezastupiteľnú úlohu v živote Razumichina, ktorý si ju nakoniec zobral za ženu. Svojím konaním ovplyvnila Raskoľnikova a Svidrigajlova. Peter Petrovič Lužin - snúbenec Dune. Do Petrohradu prichádza spolu s ňou a jej matkou- Puľcheriou Alexandrovnou. Hlavný motív jeho cesty do Petrohradu je jeho kariéra - bol to právnik. Lužin bol človek nesmierne pyšný. Lužin si vážil na sebe úplne všetko. Bol hrdý na seba, že sa dokázal vypracovať a uplatniť. Chcel byť úspešný aj v súkromnom živote, chýbala mu však družka. Lužin chápal svoju budúcu ženu ako posledný krôčik k dokonalosti, aby mal pri sebe krásny „doplnok“, ktorý by ho nekonečne miloval. Veľmi ťažko znášal odmietnutie z Duninej strany. Lužin mal v úmysle dostať Duňu späť. Zvolil si vtedy veľmi nečistý spôsob. Chcel poškvrniť česť Sone tým, že jej nastrčil do vrecka storubľovú bankovku a pred všetkými účastníkmi Marmeladovho karu ju vyhlásil za zlodejku. Tým by poškvrnil aj Raskoľnikova a Duňa by bola zasa jehoNašťastie mu na tento úskok prišli a vyhnali zo svojho života. Peter Petrovič Lužin nám podáva obraz o ľudskej pýche a domýšľavosti, ktorá neustále hľadí na svoj prospech a nestráni sa použiť aj tie najnečestnejšie spôsoby. OBSAH DIELA Dej románu sa odohráva na predmestí Petrohradu 19. storočia. Raskoľnikov, študent práv je pre finančné problémy nútený prerušiť štúdium. Uzatvára sa pred spoločnosťou a jeho jediný kontakt s ňou sú občasné návštevy miestnych krčiem. V jednej z nich si všimol istého úradníka Marmeladova, ktorý sa mu prihovoril a hneď sa začal sťažovať o svojej chudobe, o tom ako nikto nemá súcit s ním, ani len vlastná žena Katerina Ivanovna, rozprával i o svojej dcére Soni, prameňu peňazí, ktorá si predáva telo. Keď už bol Marmeladov opitý, Raskoľnikov ho odviedol domov a tam videl všetku tú biedu. Na druhý deň dostal list od matky. Píše mu o šťastí, ktoré sa prihodilo jeho sestre Duni, o tom ako sa vydá za advokáta Petra Petroviča Lužina. Raskoľnikov hneď nesúhlasil s tým, lebo videl, že sa jeho sestra vydáva kvôli tomu, aby sa rodina a hlavne on, vyhli chudobe. Rozbúrený vyšiel a dlho sa po ulici túlal. Zrazu videl a počul Lizavetu Ivanovnu, sestru stareny Aľony Ivanovny, a zistil, že zajtra o siedmej večer Lizaveta nebude doma, starena, na ktorej život pôjde siahnúť, bude sama a to bude pravá chvíľa splniť jeho fantáziu. Nasledujúci deň Raskoľnikov celý preležal. Keď zrazu hodiny odbili šiestu, strhol sa, lebo si uvedomil, že bol čas pre vykonanie svojho plánu. Prichystal si sekeru, záloh a pobral sa do domu, kde bývala starena. Chladnokrvne ju zabil sekerou a bol donútený zabiť aj jej sestru Lizavetu, ktorá sa stala svedkom vraždy. Keď prišiel domov, ľahol si a dlho v polosne premýšľal. Prebudil sa a už bolo ráno. Domovník mu priniesol list z polícii i hneď sa zľakol, že všetko vedia. Po výsluchu týkajúceho sa neplatenia dlhov sa vrátil domov po starenine vzácne veci a schoval ich niekde pod neveľký kameň na pustom mieste, kde nebolo ľudí. Spokojný, že sa zbavil dôkazov, pobral sa k starému priateľovi Razumichinovi, no nebol schopný rozprávať sa s ním. Vyšiel von bez pozdravu. Vyčerpaný sa vrátil domov a zaspal. Vtedy začal blúzniť a jeho choroba sa prejavila v plnej miere. Keď Nastasia a Razumichin videli, že s Raskoľnikovom niečo nie je v poriadku, zavolali doktora Zosimova. Začala sa liečba. Keď sa zdalo, že je zotavený, zjavil sa vo dverách Peter Petrovič Lužin. Bol to Dunin budúci manžel. Raskoľnikov sa k nemu správal mrzuto a nakoniec Lužina vyhnal z bytu. Za nim vyhnal i lekára Zosimova, Razumichina a Nastasia odišla sama. Raskoľnikov sa pobral von a dlho sa túlal po meste. Kráčal a ani nezistil kedy sa dostal pred starenin byt. Pracovali v ňom majstri. Vypytovali sa mu čo tu chce a on iba sedel a hľadel do prázdna. Volal ich nech idú s nim na políciu, že im tam všetko rozpovie. Keď ho maliari vyhodili na ulicu, zistil, že Marmeladova zrazil koč. Raskoľnikov vyjavil svoju sústrasť jeho rodine. Keď sa vrátil domov, zistil, že ho tam čakajú matka so sestrou. Nastasia im už stihla povedať, čo sa s Raskoľnikovom stalo. Boli prestrašené, ale Razumichin ich upokojoval, a odprevadil domov, keď ich Raskoľnikov vyhnal von. V noci ho trápili sny, chcel alebo žiť alebo nežiť. Pred večerom šiel k matke a Duni. Tam, na schôdzke sa zistila pravá Lužinova povaha. Vo chvíli, keď to vyzeralo, že je všetko ako predtým, Raskoľnikov odchádza od rodiny a necháva všetkých v smútku. Išiel k Soni. Rozhodol sa, že jej povie, že je vrahom, lebo si myslel, že sú stvorení jeden pre druhého. Vyrozprával jej dopodrobna ako sa stalo a ona aj naďalej bola pri ňom, plakala, objímala ho. V týchto chvíľach v nich zaiskrila láska. O niekoľko dní mal Raskoľnikov návštevu. Bol to úradník Porifirij Petrovič. Porozprával mu, že vie všetko, ale ho neodsudzoval, ale presvedčoval, že je najlepšie sám sa priznať polícii. Raskoľnikov si uvedomuje svoj zločin a priznáva sa na policajnej stanici. Súdenie mladému Raskoľnikovovi sa konalo päť mesiacov. Neboli v ňom nijaké ťažkosti. Naopak, zločinec priznával a všetko rozprával dopodrobna. Priatelia a známi rozprávali o dobrých skutkoch, ktoré Raskoľnikov vykonal, a to všetko zjemnilo jeho trest. Sudcovia sa nakoniec uzniesli na rozsudku nútených prác druhého stupňa na osem rokov. Raskoľnikovova matka o ničom nevedela, nechceli jej povedať, lebo už aj tak zošalela a v blúznení i skonala. Duňa sa vydala za Razumichina. Soňa sa presťahovala bývať na Sibír ku Raskoľnikovovi.